streda 11. marca 2009

Víkend vo Florencii

No dobre, priberám sa ja k písaniu ďalšej časti tohto skvostného diela, aj keď som pôvodne ako svedomitá študentka mala v úmysle intenzívne študovať Úvod do medzinárodných vzťahov, ale inkriminovaný študijný materiál je vypredaný a dojde budúci týždeň, z čoho na základe referencii od už skúsenejších študentov usudzujem, že sa k tomu možno po Veľkej noci aj dostanem.
Vybrali sme sa spolu s našimi kamarátkami z Holandska Miriam, Stephanie, Ingrid a Joannou z Poľska na náš prvý výlet a ako cieľ sme zvolili kolísku renesancie a nepochybne jedno z najkrajších miest Talianska a sveta, a to Florenciu.
Lístky na vlak sme kupovali asi polhodinu, lebo vďaka očividne veľkej jazykovej bariére nám robilo mierny problém dohodnúť sa s pani za prepážkou, ale zvládli sme to a došli sme tam aj naspäť ;) Dva týždne dopredu sme každý deň kontrolovali počasie; predpoveď sa zo začiatku tvárila, že bude pršať, potom zase, že bude pekne a potom zas že bude pršať (a to podotýkam, že som to nesledovala na nejakom šitnom talianskom serveri, to by som tu potom nedivila) ale nakoniec bolo celý čas úplne krásne a nemohli sme si želať lepšie počasie (no dobre, mohli, ešte aby nefúkal vietor, ale po tom, čo som tu už zažila mi stačí aj málo a už sa ani nestažujem).
Takže - výlet sme začali v piatok poobede a do Florencie sme dorazili podvečer, čiže sme ešte pred spaním stihli abslovovať romantickú prechádzku večerným mestom. Odchod sme mali naplánovaný na nedeľu večer, takže sme mali dva dni na to, aby sme preliezli mesto skrz naskrz a vychutnali si atmosféru tohoto unikátneho kúska talianskej kultúry.
Vo väčšom počte bolo trošku problematické zladiť všetky záujmy, ale nakoniec sme sa rozhodli pre nasledujúci program:
Začali sme prehliadkou hlavného námestia Piazza della Signoria a fotením sa pri sochách, ktoré sa tu nachádzajú (ako napr. Dávid, keby nebol skrytý pod lešením). Tu sme zažili estrádu s vtipným pánom ktorý sochy strážil pretože je prísne zakázené sa ich dotýkať, aj keď sú to všetko kópie (nikde to ale nie je napísané a ja som bola rýchlejšia, he he he). Inak ale tie levy majú kučeravý zadok.
Potom sme si šli prehliadnuť známu katedrálu, Santa Maria del Fiore a rozhodli sme sa vyliezť na vežičku, aby sme so vychutnali ohromujúci pohľad na Florenciu z vtáčej perspektívy. Cestou hore som skoro umrela, ešteže ma v mojom výkone podporovala moja spriaznená duša Miriam, ktorá má na niektoré veci veľmi podobné názory (ako že napr. má rada pikniky a pesto a pohŕda všetkými loptovými hrami). Ale po výstupe prerušovanom prestávkami na medziposchodiach, fotením a po menšom záchvate klaustrofóbie v koncovom úseku sme to zvládli a naozaj to stálo za to!! Síce tam fúkalo asi tak, že som mala pocit, že mi vietor tiahne všetkými mozgovými závitmi, ale výhľad bol skutočne úžasný. Až sa mi podarí ukoristiť nejaké poriadne fotky od niekoho, kto vie fotiť, tak sme niečo vložím, lebo tie moje sú furt také nejaké ošklivé, ja neviem čím to. je Furt mi tam niečo zavadzia, alebo tam chýba nejaká vežička... No nič, ja som asi bola stvorená na to, aby som stála pred objektívom a nie za ním.
Zvyšok dňa sme sa tak rôzne prechádzali po všetkých významných miestach, navštívili sme nejaké kostoly, nový trh a tak, ale musím povedať, že sa nám nepodarilo dostať sa všade, kde sme chceli, kvôli zložitým otváracím dobám v štýle "zatvorené každú prvú a tretiu nedeľu v mesiaci". Takže sme sa nakoniec nedostali do baziliky Santa Croce, kde je hrob Galilea Galileiho a Nicolla Machiavelliho, ktoré som chcela vidieť fakt dosť veľmi.
Časť popludnia sme strávili v malebných záhradách paláca Pitti, kde sme v žiari popoludňajšieho toskánskeho slnka vychutnávali príchod jari a nejaké tie keksíky a tak.
V nedeľu ráno sme sa vybrali do Uffizi. Že ako pôjdeme skôr, nech tam ešte nie je taký rad (po predchádzajúcich ubezpečeniach, že tam určo nebude veľa ľudí, som naneštastie zavrhla predchádzajúcu internetovú rezerváciu, ktorú vám v prípade, že sa tam rozhodnete ísť jednoznačne po vlastnej skúsenosti odporúčam). Keď sme uvideli tie rady, čo sa tiahli po oboch stranách, nás nejak začala opúštať chuť stráviť pol dňa čakaním... Vhod nám prišiel milý zlatý strážnik pri vchode, ktorého sme sa len šli niečo opýtať a on nás pustil dnu, kde sme si kúpili lístok na vstup o hodinu, dokonca len za rezervačný poplatok, pretože všetky ženy mali v ten deň vstup zdarma, pretože - bolo MDŽ :D Taliani to nejak dosť slávia, na každom rohu stáli dvaja počerní predavači s takými podivnými škaredými žltými kytkami, čo sú vraj ich nejaké národné kvety a očividne sa často dávajú na MDŽ.
Nooo - Uffizi sa mi hrozne páčilo, strávila som asi polovicu času len v dvoch miestnostiach, venovaných Botticellimu a Da Vincimu, ale musím povedať, že som unesená ešte doteraz.
Nakoniec sme boli také unavené, že sme nešli do Galérie Akadémie, kde je originál Michelangelovho Dávida. To ma trošku mrzí, ale tak příště :P
Stratila som sa dvakrát. Raz v dave počas demonštrácie za interupcie a to som nemala ani mobil, lebo som si ho zabudla na izbe pod vankúšom. So stoickým pokojom som sa radšej rozhodla počkať na mieste a dúfať, že niekomu začnem chýbať a že si ma holky nájdu. Našli. Druhý krát (no, to naštastie bolo len skoro stratenie) som sa zabudla pri obdivovaní reliéfov na stĺpoch na nádvorí Pallazo Vecchio a keď som vybehla von, tak som naštastie ešte stihla zbadať ako mi zvyšok skupiny mizne na druhej strane námestia. Tu sa už uvažovalo o tom, že si ma niekto priviaže povrázkom na ruku.
Vcelku ale musím povedať, že výlet sa nám vydaril, všetko bolo krásne a až na pár drobných výnimiek perfektné :)
Vtipná bola ešte spiatočná cesta. Bolo nás šesť a chceli sme sedieť spolu v kupé, ale nemali sme spolu lístky. V jednom z našich kupé bolo voľno, tak sme sa tam všetky nasáčkovali našou lámanou taliančinou sa nám podarilo tej milej starkej vysvetliť, že máme v tom istom vozni kamarátkou s ktorou by sme chceli sedieť a súhlasila, že sa s ňou vymení. Ďalších potenciálnych majiteľov sedadiel, ktoré sme obsadili sme chceli spracovať priebežne. Zistili sme ale, že aj neznalosť taliančiny môže byť výhodou. Keď k nám vstúpil nejaký mladík a začali sme mu všetky anglicky vysvetľovať, o čo ide, len mávol rukou, otočil sa a zvyšok cesty sme mali pokoj (možno k tomu prispel aj fakt, že sme si na cestu pripravili menšiu sváču, ktorá spočívala z hlavnej časti v peste, a kedže sme to dusili štyri, predpokladám, že pre návštevníka zvonka mohla byť vôňa v kupéčku poniekaľ príliš intenzívna :P )
Fotky za pár dní!!!!
Ciao!!

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára