Karneval v Benátkach

V náväznosti na minulý príspevok - bola som teda prezentovať VŠE domácim študentom. Z VŠE som šla sama, dostali sme pekne ceduľky na krk (pripadala som si s tým ohromne cool), mali sme tam byť od 12:15 do 17:00 a dokonca nám bol sľúbený darček pri odchode. Pri stolíku sedel so mnou ešte jeden Talian, ktorý absolvoval semester v Prahe, takže som za VŠE nebola sama. No.... Ľudí tam bolo dosť veľa ale očividne nikto nemal veľmi záujem zrovna o VŠE a keď už, tak sa radšej obracali na toho Taliana, lebo nehovorili dobre, prípadne skoro vôbec, anglicky. No pochopíte to? Čo si myslí, ako tam bude študovať, nechápem, načo sa tam hrabe... Asi som vyzerala dosť naštvane, lebo ďalší Talian, čo s nami zdieľal stolík, sa mi celý čas ospravedlňoval, za to, že Taliani veľmi nevedia anglicky, chudák, a on zrovna vedel fakt dobre :D
Takže to bolo čistá nuda, v polovici sme sa na to vybodli, nechali sme na stole ceduľku a odišli sme na hodinu na obed a ten darček, čo sme dúfali, že bude tričko, alebo také niečo, bol nakoniec zošítok s logom Bocconi. Ale myslím pozitívne. Aspoň som strávila piatkové popoludnie zmysluplne sa tváriacim spôsobom a nie zevlovaním po Facebooku a kontrolovaním, či mi niekto nanapísal komentár na blog.
Taaaaak...... Boli sme na karnevale v Benátkach, ale to ste už asi z nadpisu pochopili. Karneval sám osebe trvá celkom dlho a my sme sa vybrali na jednodenný výlet v sobotu, čo by mal byť ako hlavný karnevalový deň. Výlet bol organizovaný študentskou organizáciou ESEG, ktorá na našej škole pôsobí. Samozrejme, talianska organizácia a byrokracia si zas vybrala svoje. Sľúbený mail o tom, že kedy a odkiaľ sa pôjde sme dostali až v piatok večer a to sa šlo v sobotu o 7 ráno. Aj tak ho nedostali všetci, Julke napríklad vôbec nedorazil a ja som už plánovala, ako ju posadím na kolená tomu fešákovi s ESEGu.
Ako, bolo mi jasné, že o 7 určite nevyrazíme, ale že budeme sedieť v buse hodinu, než vyrazíme, som si tiež nemyslela. Pridáme k tomu ďalšiu orientačne polhodinu na jednom parkovisku v Benátkach, kým sme mohli ísť zaparkovať na parkovisko druhé. Cesta bola ale celkom zaujímavá, náš sprievodca bol taký echt Talian, furt tam niečo žvatlal do mikrofónu a ospravedlňoval sa za svoj prízvuk, až ma mrzí, že vám to neviem zreprodukovať, bolo to úplne úžasné....
Z pevniny sme mali na ostrov zabezpečenú dopravu loďkou a čistý čas na karneval vyšiel asi na 7 hodín. Takže, dojmy z karnevalu... Bolo to super!!!!! Síce sa mi zo začiatku zdalo všetko tiché (teda, neviem prečo mám zafixovanú predstavu, že na karnevle by mala hučať hudba nejakého otravného žárnu, ale tu sa nič také nedialo) a bolo tam neuveriteľne príšerne strašne veľa ľudí!!!!!! To sme samozrejme čakali, ale niekde sa fakt skoro nedalo prejsť cez most. Všade boli stánky s maskami, čarodejníckymi klobúkmi a plyšovými medvedíkmi (?) a priamo úmerne plynúcemu času a blízkosti centru sa objavovalo čoraz viac prezlečených osôb a iných bytostí. Niektoré boli skutočne pekné a premyslené, len tak sa prechádzali a fakt by ma zaujímalo, čo ich vedie k tomu, aby sa celý deň promenádovali so širokou sukňou alebo v dlhom kabáte pomedzi davy ľudí, ktorí im kostým s dosť veľkou pravdepodobnosťou zničia a na každom kroku ich niekto fotí.... Asi to bude sranda a celkom ma láka to raz vyskúšať :)
Zo začiatku sme sa len tak prechádzali, boli sme v bazilike San Marco, ktorá sa mi zvnútra až tak nepáčila - zvonku je podľa mňa oveľa zaujímavejšia a predsa len, ja mám rada gotiku, ale rozhodne je dosť zaujímavá na to, aby stála za zhliadnutie. Pred bazilikou som skoro kopla do ksichtu nejakého mladíka, ktorý si očividne myslel, že ja budem považovať za rovnako vtipné ako on, keď ma chytí za členok, keď okolo neho prejdem.
Potom sme sa tiež len tak prechádzali..... Vlastne sme sa celý čas len tak prechádzali..... Zašli sme sa pozrieť na most Rialto, pod ktorým sme si urobili poobednajšiu prestávku. Svietilo slniečko, sedeli sme na móle, dúfali, že nespadnem do vody, pozerali sme sa na okoloidúce masky a okoloplávajúce gondoly a bolo to veľmi pekné.
Na gondole som sa kvôli nepriaznivým okolonstiam nepreviezla, ale mám sľúbenú jazdu, keď tam pôjdeme nabudúce, tak už sa teším :)
Poobede sme už boli celkom unavené z neustáleho predierania sa medzi ľudmi, tak sme sa rozhodli, že si sadneme na kááávičku. Ono sa to ale ľahko povie, aj to celkom jednoducho znie, ale nájsť nejakú schopnú kaviareň - pokiaľ táto podmienka nezahrňuje to, že si tú kávu vychlípeme sediac na kovovej stoličke v tieni pred kaviarňou (predsa len je na to ešte dosť zima) - nám zabralo asi tak ďalšiu hodinu a pol. Ale aspoň sme sa dostali do nečakaných končín mesta, kde narozdiel od centra diania nikto nebol, okrem pani s kočíkom a psa. Ale prechádzka úzkymi benátskymi uličkami je skutočne čarovná a raz sa tam mienim vrátiť na romantický výlet (síce ešte neviem s kým, ale už som sa rozhodla).
Tak tú kaviareň sme nakoniec v stave mierne pokročilého zúfalstva našli, upustili sme od nášho stereotypu, že káva by sa mala piť v kľude pri stole a vypili sme si to naše vytúžené kafíčko pekne pri pulte - ale aspoň v teple a toto latte macchiato zostane až do času, keď sa najbližšie dostanem do podobne zúfalej situácie, najlepšou kávou, akú som v živote pila. Nasledovala ďalšia prechádzka v štýle "kam teraz?" "tak teraz poďme doľava" alebo "teraz zahnime doľava" ale aspoň sme si dokonale vychutnali atmosféru Benátok pri západe slnka. Cestou k miestu, kde sme sa mali stretnúť, som ešte stihla vymlátiť skupinku pravdepodobne už mierne podgurážených talianskych mladíkov, ktorí sa rozhodli, že ma nepustia ďalej a nejak veľmi sa začali na mňa lepiť. Jeden dostal facku, do ostatných som začala biť pästičkami a odstrčila som ich, čo teda pripisujem asi skôr momentu prekvapenia ako mojej sile a ešte mi aj z ruky spadli hodinky, čo teda nie že by sa normálne nestávalo, ale ako fakt, čo sú to za nápady.
Cestu naspäť sme absolvovali hore na palube loďky, čo bol zážitok skutočne fascinujúci, bola už tma a mesto krásne svietilo a mne skoro odmrzli ruky a moje nosné dutiny sú z toho fascinované ešte doteraz, ale asi by som bola radšej, keby neboli au au.
Cestou späť sme mali sľúbené prekvapenie. Vzhľadom na precdádzajúce udalosti som bola s očakávaniami pomerne opatrná. Dostala som hnusný cukrík chemicko-jahodovej príchute s jasne prevládajúcou prvou zložkou.
Čerešničkou na torte boli tri/dve sporo odeté slečny postávajúce pri ceste v blízkosti autobusovej zastávky pri škole, kde sme čakali na bus domov.
V nedeľu sme mali od kamaráta sľúbenú prechádzku na jediný a najvyšší kopec v Miláne, ktorý je ešte navyše umelý - je postavený z trosiek z druhej svetovej vojny. Náš domáci nás predtým upozornil, že je ako fakt vysoký (ešte predtým sa nás so začudovaním stihol opýtať, prečo tam vôbec ideme, že tam nič nie je - ale už som zvyknutá na to, že jeho mierka zábavy sa do značnej miery odvíja len od množstva alkoholu a pod., čo sa spotrebuje). Keď som ten kopec teda uvidela prvý krát, tak keby som chcela byť hnusná, tak asi chytím záchvat smiechu, taký kopček to je - nakoniec bol teda trochu vyšší, ako sa zdalo, ale predsa len :P Ale je tam pekný park, ktorý bude ešte krajší, až sa nejak znormálni počasie a chystáme tam na Veľkú noc piknik a už sa na to teším :)

Some pictures

No, nejak sa mi podarilo sprovozniť tú pačmagu prašivú - negarantujem, že to nie je dočasné, ale zatiaľ vkladám pár obrázkov ;)

Dva pohľady na našu izby, presnejšie na môj kútik. Áno, všimli ste si správne, to okno mi zamrežovali, aby som neušla....
Plus jeden pohľad cez mreže von a môj sladký úsmev pre moje sladké kamarátky :-*

Hlboko v kríze

No dobre, ja viem, že som už zase dlho nepísala, ale keď sa mi zdá, že nie je moc o čom... Tak sa pokúsim teda niečo zmastiť, aby som vás uistila, že ešte žijem (zatiaľ) a aby ste neboli smutní. Honey neplač. Naozaj ;)
Počasie už naštastie začína byť krajšie, svieti slniečko, ale zima je stále, tak som pre zmenu zas ochorela, z čoho sa cítim skutočne zdeprimovaná, pretože je prvý školský týždeň a všetci niekam chodia, dnes je v škole nejaký Welcome cocktail, ale momentálne sa cítim akurát tak na to, že sa po napísaní tohoto príspevku zvalím polomŕtva do postele a spím dozajtra. Takže zase som nakúpila zásoby grepov a kiwi a budem ládovať a potom ich už nechcem nikdy vidieť.
Minulý piatok sme boli na prehliadke nejakého "Canal district". Prehliadka bola organizovaná školou, zas sme spoznali nejakých nových ľudí a musím povedať, že asi tak polovica ľudí, čo sa s nimi bavíme - ak nie viac - sú z Holandska. To je tu snáď druhá národnosť po Talianoch. Ale sú veľmi milí :) A Canal district? Som sa tešila, že uvidím aspoň niečo nové, ale nakoniec to bola tá ulica, kde sme boli na trhu so starožitnosťami, len sme vliezli do nejakého dvora, kam sme predtým nevliezli a pozerali sme sa tam. Ešteže sme boli predtým v nejakých dvoch kostoloch, lebo by ma to fakt naštvalo. Ale nakoniec nám už aj tak bola taká zima, že sme boli všetci happy, že je koniec.
Noo, tento týždeň sa začala škola. A je to celkom mazec :D Normálne som mala včera predmet, čo sa týka EÚ a pár hodín tam príde prednášať niekto priamo z Komisie, to znie super, že? No, až na to, že ja tam nebudem. Keď nám ujo zahlásil, že tie domáce úlohy budeme robiť v takom a takom štatistickom programe a že ak sa niekto z nás ešte náhodou nestretol s ekonometriou, že sa máme dať do skupiny s niekým, kto tomu rozumie (ha ha ha), tak som si povedala, že toto teda nie, ide sa preč a už tam nepáchnem. Inak sú tu všetky predmety dosť zaujímavé - mám tu nejaké medzinárodné vzťahy, rozhodovanie a vyjednávanie, rozvojové štúdiá a namiesto toho eurozázraku si dám asi porovnanie vzťahov v súkromnom a verejnom sektore (správnosť prekladu sa negarantuje, len pre vaše info). Učitelia, s ktorými som sa zatiaľ stretla sú fakt odborníci, väčšinou je ich na jeden predmet viac, plus je k tomu jeden asistent, na ktorého sa máme obracať s menej dôležitými záležitosťami.
Organizácia semestra hrozná, keby ste si mysleli, že rozvrh hodín máte rovnaký počas celého semestra, tak sa mýlite. Z väčšej časti sa hodiny konajú v určitý deň a hodinu, ale keď to nesedí, tak sa to proste presunie. Niektorý týždeň hodiny nie sú, inde je dvojitá dávka, inokedy je to celé posunuté, samozrejme na termín, kde mám iný kurz. Už vidím, že tam zrovna budem musieť niečo odovzdávať. No, ale to sú tie kultúrne rozdiely - niekto tomu hovorí flexibilita, niekto bordel.
Zajtra idem akože reprezentovať moju školu -tým myslím VŠE - na International Week, kde budem domácim vycestovaniachtivým študentom podávavať info o tom, ako to vyzerá a chodí na VŠE. Dúfam, že sa zbavím aspoň toho červeného nosa, predstavy, že by som po troch dňoch so zaľahnutými ušami začala počuť, som sa už vzdala, to bude repezentácia, môj ty bože. A čo im poviem? Že u nás učia obstarožní páprdovia, že úroveň hodín sa nedá ani porovnať, o študiných materiáloch ani nehovoriac? No, skúsim to asi poňať z toho hľadiska, že sú to fajn prázdniy, možno zaberie....
Inak v sobotu ideme do Benátok na karneval, už sa tešíííím :) Triedny výlet autobusom som nezažila už dááávno, tak to bude po dlhom čase zase fajn :) Dúfam, že hlavne na ceste späť sa u nikoho nijak nepríjemne neprejaví nadmerná konzumácia čohokoľvek tekutého alebo pevného a hlavne nie v blízkosti môjho sedadla - čí, by som si vzhľadom na charakter udalosti nebola až taká istá.
A možno si donesiem aj tú špatnú masku, čo mi bude potom bude len v skrini strašiť a zaberať miesto. Ale to nebude v súlade so zásadami feng shui. Alebo ju dám Katke. Asi mi hrabe. Ešte uvidím. Už chcem byť zdraváááá!!!!!
A je to tu plné holubov, bože také blbé a drzé zvieratá!
Ale nie, všetci mi veľmi chýbate a veľmi ste ma potešili svojimi reakciami a pripomienkami. A úplne najviac, že sa už začínam podobať môjmu najväčšiemu idolu he he he
A Lucy - nie zápaľky, ale zapaľovač... ;)
Ešte stále mám tie keksíky spred dvoch týždňov, tie pekné s hviezdičkami, už ich mám po krk, to bolo také mega balenie, ale súťaž už vypisovať nebudem, ak tak by sa zas skoro nikto neozval, tak vám treba.

Enjoying Milan

Na základe mnohých potešujúcich a pozitívnych reakcií na moju publikačnú činnosť a reakcií vyžadujúcich ďalšie produkty môjho tvorivího duševného procesu som sa rozhodla, že Vám urobím radosť ďalším príspevkom do blogu :) Musím ale priznať, že som s údivom zistila, že ma to baví - konečne môžem niekde celý čas písať o sebe bez toho aby to bolo divné a dokonca sa to odo mňa aj očkáva :)) Veľmi príjemnééé :P
Som po náročnom dni, sedím a ládujem sa keksíkmi. Až tak mi nechutia, ale sú veľmi pekné, také hnedé s bielymi hviezdičkami.
Aby som nezabudla..... Moja dokonale premyslená a originálna súťaž sa nestretla s očakávaným ohlasom, takže ju týmto oficiálne ukončujem. Ani jedna z dvoch odpovedí nebola správna - nekúpila som si ani svetrík, ani kabelčičku, ale teplé pyžamko (bola tu desná zima a skoro som zmrzla, ale to som už asi niekde písala :P a svoje dlhé pyžamo som v rámci usporných opatrení z kufra vyhodila, veď idem do Talianska, nie?). Ružové, s kytičkami. Na znak dobrej vôle ponúkam obom dobrým dušiam, ktoré sa do súťaže zapojili (a to Ivííí a pan Trojánek), že si ako odmenu za svoju aktivitu môžu pyžamko požičať, aj keď sa ich odpovede s realitou nezhodujú. Pre bližšie info a prípadnú dohodu mi môžete poslať sovu so správou.
Stáva sa z mňa pyroman. Máme tu sporák na plyn a zistila som, že aj keď som z toho bola na začiatku mierne zdesená, že ma to zapaľovanie baví a fascinuje. Je to fakt sranda. Už mi trikrát obhorel prst.
Pobyt v Miláne ma zatiaľ baví. Sú to zatiaľ fakt prázdniny a cítim sa do istej miery fyzicky a mentálne nevyťažená. Intenzívny kurz taliančiny mi až tak zabrať nedáva, takže si po večeroch musím hľadať nejakú inú zábavu. S holkami sme sa dohodli, že budeme organizovať spoločne variace večery. Zahájili sme to veľkolepo v talianskom štýle u kamarátky Joanny z Poľska prípravou pizze. Ako si už niektorí stihli všimnúť, mierne amorfného srdiečkovitého tvaru. Ja osobne som prispela k vlastnoručnej príprve cesta, ale bola fakt dobrá. No čo, šikovné sme.
Okrem holubov - ktorých je tu ako fakt neskutočne veľa (brrr, už sa desím Benátok), sa tu vyskytuje ďalšia mimriadne otravná vec. Pokiaľ sa rozhodnete, že urobíte ten neuvážený čin a prejdete hlavným námestím pred Dómom, máte minimálne 90 percentnú šancu, že Vás zastavia aspoň štyria predavači počernej pleti a budú sa Vám snažiť predať pletený náramok, že vraj "bracelets for Africa". Sú fakt neodbytní a tie kúsky čo predvádzajú s bezbrannými turistami... No des. Minule sme takto čakali na jednu kamarátku práve na inkriminovanom mieste (čo je chyba, ktorú už v budúcnosti neurobím). Keď k nám za 10 minút prišiel asi tak šiesty mladík s otázkou: "Where are you from? Africa??", tak som sa už ako fakt naštvala (keby si aspoň vymysleli nejakú menej stupídnu frázu na začiatok) a pohádala som sa s ním. Dám krk na to, že ani jeden cent z toho náramku nejde do Ariky, ak teda tou Afrikou nemyslia konkrétne seba. Tento to vzdal, ale normálne ten ďalší nám vynadal, že my máme ísť preč, lebo to nie "our country". No neskutočné.
Ale asi to súvisí s tým, že sú tu všetci nejakí takí drzí. Taliansko je, podľa slov našej učiteľky taliančiny, šok pre ľudí, ktorí sem prichádzajú z civilizovaných krajín. Musím uznať, že má pravdu, ale už som si zvykla na to, že fakt, že na semafore svieti červená, je skutočne iba orientačný, že autá si na chodníku stoja naozaj ako chcú, že do metra sa musíte pretlačiť davom a nie čakať kým na vás príde rad, že ľuda sú schopní vás na chodníku surovo zvalcovať, že autobusy si chodia ako chcú a snáď ani nemajú cestovný poriadok (to sa nám ešte nepodarilo zistiť) a tak. Proste - welcome to Italy :D Ale má to svoje čaro, začína sa mi to páčiť.... :D Ale musím sa ešte pozastaviť nad tým - ale toto je skutočne nad môj pochop - že skoro všetky eskalátory jazdia smerom dole a hore si to človek musí vyšlapať sám :D

Maminka nášho domáceho už odišla a momentálne zdieľame byt s jeho priateľkou z Mexika, ktorá sem prišla na pár mesiacov na návštevu. Okrem toho je tu každý večer nalezených asi tak 8 jeho kamarátov, z čoho niektorých by som neváhala označiť za podozrivé existencie. Teda - ani ten náš s tými dredmi bohvieako nevyzeral :D Splnila sa však naša najhoršia predstava - že tá vlajka nad oknom v jeho izbe nie je len prázdne vyjadenie názoru na svet, ale že marihuane holduje aj prakticky. Inak je ale celkom milý a vzhľadom na to, že si našiel prácu (musel, pretože maminka mu povedala, že mu už nebude dávať peniaze, už má 27) dúfame, že to trochu utne :D

No dobre, ja viem, že to nie je také zaujímavé ako Ivčin blog, ale keď tu je tak hnusne a nič moc sa tu nedá robiť, tak nemám veľmi o čom písať :D Ale o dva týždne ideme na karneval do Benátok a plánujeme výlet do Florencie, tak potom to bude záživnejšie :)