Karneval v Benátkach

V náväznosti na minulý príspevok - bola som teda prezentovať VŠE domácim študentom. Z VŠE som šla sama, dostali sme pekne ceduľky na krk (pripadala som si s tým ohromne cool), mali sme tam byť od 12:15 do 17:00 a dokonca nám bol sľúbený darček pri odchode. Pri stolíku sedel so mnou ešte jeden Talian, ktorý absolvoval semester v Prahe, takže som za VŠE nebola sama. No.... Ľudí tam bolo dosť veľa ale očividne nikto nemal veľmi záujem zrovna o VŠE a keď už, tak sa radšej obracali na toho Taliana, lebo nehovorili dobre, prípadne skoro vôbec, anglicky. No pochopíte to? Čo si myslí, ako tam bude študovať, nechápem, načo sa tam hrabe... Asi som vyzerala dosť naštvane, lebo ďalší Talian, čo s nami zdieľal stolík, sa mi celý čas ospravedlňoval, za to, že Taliani veľmi nevedia anglicky, chudák, a on zrovna vedel fakt dobre :D
Takže to bolo čistá nuda, v polovici sme sa na to vybodli, nechali sme na stole ceduľku a odišli sme na hodinu na obed a ten darček, čo sme dúfali, že bude tričko, alebo také niečo, bol nakoniec zošítok s logom Bocconi. Ale myslím pozitívne. Aspoň som strávila piatkové popoludnie zmysluplne sa tváriacim spôsobom a nie zevlovaním po Facebooku a kontrolovaním, či mi niekto nanapísal komentár na blog.
Taaaaak...... Boli sme na karnevale v Benátkach, ale to ste už asi z nadpisu pochopili. Karneval sám osebe trvá celkom dlho a my sme sa vybrali na jednodenný výlet v sobotu, čo by mal byť ako hlavný karnevalový deň. Výlet bol organizovaný študentskou organizáciou ESEG, ktorá na našej škole pôsobí. Samozrejme, talianska organizácia a byrokracia si zas vybrala svoje. Sľúbený mail o tom, že kedy a odkiaľ sa pôjde sme dostali až v piatok večer a to sa šlo v sobotu o 7 ráno. Aj tak ho nedostali všetci, Julke napríklad vôbec nedorazil a ja som už plánovala, ako ju posadím na kolená tomu fešákovi s ESEGu.
Ako, bolo mi jasné, že o 7 určite nevyrazíme, ale že budeme sedieť v buse hodinu, než vyrazíme, som si tiež nemyslela. Pridáme k tomu ďalšiu orientačne polhodinu na jednom parkovisku v Benátkach, kým sme mohli ísť zaparkovať na parkovisko druhé. Cesta bola ale celkom zaujímavá, náš sprievodca bol taký echt Talian, furt tam niečo žvatlal do mikrofónu a ospravedlňoval sa za svoj prízvuk, až ma mrzí, že vám to neviem zreprodukovať, bolo to úplne úžasné....
Z pevniny sme mali na ostrov zabezpečenú dopravu loďkou a čistý čas na karneval vyšiel asi na 7 hodín. Takže, dojmy z karnevalu... Bolo to super!!!!! Síce sa mi zo začiatku zdalo všetko tiché (teda, neviem prečo mám zafixovanú predstavu, že na karnevle by mala hučať hudba nejakého otravného žárnu, ale tu sa nič také nedialo) a bolo tam neuveriteľne príšerne strašne veľa ľudí!!!!!! To sme samozrejme čakali, ale niekde sa fakt skoro nedalo prejsť cez most. Všade boli stánky s maskami, čarodejníckymi klobúkmi a plyšovými medvedíkmi (?) a priamo úmerne plynúcemu času a blízkosti centru sa objavovalo čoraz viac prezlečených osôb a iných bytostí. Niektoré boli skutočne pekné a premyslené, len tak sa prechádzali a fakt by ma zaujímalo, čo ich vedie k tomu, aby sa celý deň promenádovali so širokou sukňou alebo v dlhom kabáte pomedzi davy ľudí, ktorí im kostým s dosť veľkou pravdepodobnosťou zničia a na každom kroku ich niekto fotí.... Asi to bude sranda a celkom ma láka to raz vyskúšať :)
Zo začiatku sme sa len tak prechádzali, boli sme v bazilike San Marco, ktorá sa mi zvnútra až tak nepáčila - zvonku je podľa mňa oveľa zaujímavejšia a predsa len, ja mám rada gotiku, ale rozhodne je dosť zaujímavá na to, aby stála za zhliadnutie. Pred bazilikou som skoro kopla do ksichtu nejakého mladíka, ktorý si očividne myslel, že ja budem považovať za rovnako vtipné ako on, keď ma chytí za členok, keď okolo neho prejdem.
Potom sme sa tiež len tak prechádzali..... Vlastne sme sa celý čas len tak prechádzali..... Zašli sme sa pozrieť na most Rialto, pod ktorým sme si urobili poobednajšiu prestávku. Svietilo slniečko, sedeli sme na móle, dúfali, že nespadnem do vody, pozerali sme sa na okoloidúce masky a okoloplávajúce gondoly a bolo to veľmi pekné.
Na gondole som sa kvôli nepriaznivým okolonstiam nepreviezla, ale mám sľúbenú jazdu, keď tam pôjdeme nabudúce, tak už sa teším :)
Poobede sme už boli celkom unavené z neustáleho predierania sa medzi ľudmi, tak sme sa rozhodli, že si sadneme na kááávičku. Ono sa to ale ľahko povie, aj to celkom jednoducho znie, ale nájsť nejakú schopnú kaviareň - pokiaľ táto podmienka nezahrňuje to, že si tú kávu vychlípeme sediac na kovovej stoličke v tieni pred kaviarňou (predsa len je na to ešte dosť zima) - nám zabralo asi tak ďalšiu hodinu a pol. Ale aspoň sme sa dostali do nečakaných končín mesta, kde narozdiel od centra diania nikto nebol, okrem pani s kočíkom a psa. Ale prechádzka úzkymi benátskymi uličkami je skutočne čarovná a raz sa tam mienim vrátiť na romantický výlet (síce ešte neviem s kým, ale už som sa rozhodla).
Tak tú kaviareň sme nakoniec v stave mierne pokročilého zúfalstva našli, upustili sme od nášho stereotypu, že káva by sa mala piť v kľude pri stole a vypili sme si to naše vytúžené kafíčko pekne pri pulte - ale aspoň v teple a toto latte macchiato zostane až do času, keď sa najbližšie dostanem do podobne zúfalej situácie, najlepšou kávou, akú som v živote pila. Nasledovala ďalšia prechádzka v štýle "kam teraz?" "tak teraz poďme doľava" alebo "teraz zahnime doľava" ale aspoň sme si dokonale vychutnali atmosféru Benátok pri západe slnka. Cestou k miestu, kde sme sa mali stretnúť, som ešte stihla vymlátiť skupinku pravdepodobne už mierne podgurážených talianskych mladíkov, ktorí sa rozhodli, že ma nepustia ďalej a nejak veľmi sa začali na mňa lepiť. Jeden dostal facku, do ostatných som začala biť pästičkami a odstrčila som ich, čo teda pripisujem asi skôr momentu prekvapenia ako mojej sile a ešte mi aj z ruky spadli hodinky, čo teda nie že by sa normálne nestávalo, ale ako fakt, čo sú to za nápady.
Cestu naspäť sme absolvovali hore na palube loďky, čo bol zážitok skutočne fascinujúci, bola už tma a mesto krásne svietilo a mne skoro odmrzli ruky a moje nosné dutiny sú z toho fascinované ešte doteraz, ale asi by som bola radšej, keby neboli au au.
Cestou späť sme mali sľúbené prekvapenie. Vzhľadom na precdádzajúce udalosti som bola s očakávaniami pomerne opatrná. Dostala som hnusný cukrík chemicko-jahodovej príchute s jasne prevládajúcou prvou zložkou.
Čerešničkou na torte boli tri/dve sporo odeté slečny postávajúce pri ceste v blízkosti autobusovej zastávky pri škole, kde sme čakali na bus domov.
V nedeľu sme mali od kamaráta sľúbenú prechádzku na jediný a najvyšší kopec v Miláne, ktorý je ešte navyše umelý - je postavený z trosiek z druhej svetovej vojny. Náš domáci nás predtým upozornil, že je ako fakt vysoký (ešte predtým sa nás so začudovaním stihol opýtať, prečo tam vôbec ideme, že tam nič nie je - ale už som zvyknutá na to, že jeho mierka zábavy sa do značnej miery odvíja len od množstva alkoholu a pod., čo sa spotrebuje). Keď som ten kopec teda uvidela prvý krát, tak keby som chcela byť hnusná, tak asi chytím záchvat smiechu, taký kopček to je - nakoniec bol teda trochu vyšší, ako sa zdalo, ale predsa len :P Ale je tam pekný park, ktorý bude ešte krajší, až sa nejak znormálni počasie a chystáme tam na Veľkú noc piknik a už sa na to teším :)