Škola, friends, Miláno a ZIMA

Už máme za sebou prvý týždeň v škole a náš život sa začína dostávať nejak do normálu (ktorý neobsahuje hodinové čakane na pobočke dopravného podniku alebo zháňanie koberčeka do izby, aby sme vytvorili aspoň zdanie tepla na tejto šialenej mramorovej podlahe). Takže ako to asi u nás vyzerá?
Zatiaľ teda navštevujeme kurz taliančiny - pondelok až štvrtok od 10 do 14 (dúfam, že som to už nepísala, ak hej, tak si nepamätám a asi už starnem). Ráno sa zobudíme do príšerne studenej izby, lebo radiátor hreje, len keď sa mu zachce, čo je jednoznačne menej, ako by sa chcelo nám. Môj kurz v škole je zložený z drvivej väčšiny z príslušníkov anglicky hovoriacich národov, ktorí z mne neznámych príčin lozia všade spolu a bavia sa takmer výlučne medzi sebou (najlepšie ešte v rámci vlastného národa). Tu sa bavím väčšinou so skupinou Američaniek, ktoré sedia spolu so mnou v prednej časti triedy a sú celkom milé. Inak najviac vecí podnikáme (ak sa to tak dá označiť po asi týždni strávenom spolu) so skupinkou dievčat z Holandska, ktoré sú tiež veľmi milé. Práve si uvedomujem, že sú tu všetci asi nejakí milí....
Začíname objavovať "world of aperitivos"; aperitivo je spoločenská akcia mne neznámeho (kľudne aj milánskeho) pôvodu, ktorú vraj v Miláne dotiahli do dokonalosti. Prídete do podniku, objednáte si niečo na pitie a môžete voľne konzumovať potraviny zo švédskych stolov. Jedlo je zvyčajne veľmi dobré a veľa študentov to využíva ako možnosť zadarmo sa najesť. Talianske drinky sú inak príšerne silné, secondo me sa to niekedy nedá ani piť.
Rôzne študentské organizácie tu usporadúvajú pre nás akcie - tak napr. v piatok sme boli v nejakom akože asi hrozne cool podniku, kde sme mali all night long open bar. Na týchto akciách sa mne osobne najviac páči to, že sa tam nahrnú fakt skoro všetci, takže sa tam postretáva kopa ľudí zo školy a dá sa tam predsa len lepšie zoznámiť. Hrali tam skor celý večer nejaké nemožné elektro a ja som potom majiteľovmu synovcovi vykladala, že aká je tam už hrozná hudba (kto je mi povedal až potom s tým že ako sa nemusím báť, pako, ako keby som povedala, že sa bojím). Pri odchode sa mi počas obliekania vetrovky podarilo nechtiac vylepiť čiernemu sekuriťákovi s výškou asi tak dva metre fecku do ksichtu.
V nedeľu sme sa boli konečne poriadne pozrieť na milánsky dóm. Ja som ho už síce raz videla, ale predsa len je tomu pár rokov a navyše bol vtedy spolovice skrytý pod lešením - takže som si ten pohľad fakt užívala. Je fakt veľký a hlavnú loď tvoria úplne obrovské lomené oblúky, je to fakt pôsobivé. Dóm je zrekonštruovaný a je úplne krásne biely - škoda len, že iba zvonku; keby ho vyčistili ešte aj zvnútra, určite by to bol ešte ohromujúcejší dojem. (nenadšenci gotickej architektúry snáď odpustia ničnehovoriacu pasáž).
Navštívili sme aj trh so starožitnosťami, ktorý sa tu koná vždy poslednú nedeľu v mesiaci a to bolo tiež niečo. Takú zmes harabúrd, krásneho starožitného nábytku, moľami vyžratých kožuchov, starožitne sa tváriacich nepravých šperkov a podozrivo veľkého podielu stánkov s CD a DVD som ešte nikde nevidela. Zaujal ma ešte stánok, and ktorým sa vypínali obrazy Lenina a Stalina a druhý s africkým umením.
Pri prehliadke galérie Vittorio Emanuelle sme sa rozhodli, že sa keď sme teda už tam, tak si skočíme aj ku Guccimu a do Prady. Nikto nás nevyhodil, aj keď bolo personálu určite jasné, že sme prišli iba očumovať. V Prade som našla kabelku, ktorá ma bude asi mátať v mojej najbližšj nočnej more - bolo to niečo ušité z akejsi záclony, ktorú by si nezavesila na okno ani moja babička a rúčka bola z plastovej hrubej reťaze, no niečo neuveriteľné. Inak som sa skoro pozvracala pri pohľade na tašky z hadej kože, kde boli presne viditeľné kúsky jednotlivých hadí koží s pekne sa rysujúcimi, odchlipujúcimi sa šupinami - auuuuu to bolo humáč non plus ultra!!!!!!
Ešte jeden vtipný zážitok od Gucciho - na poschodí majú tak krásne čisté a vyleštené zrkadlá, že si ich jedna naša kolegyňa nevšimla a vletela rovno do zrkadla, čo bolo s naším následným výbuchom smiechu trápne už samo osebe, ale čerešnička na torte bola, keď sa nás predavač opýtal (naštastie tiež so smiechom), či má ísť s nami dole, že sú tam ďalšie zrkadlá.
Prechadnutie už dostihlo aj mňa, polovicu môjho dňa tvoria nosné kvapky, papierové vreckovky, ovocie a starosť čo si mám na seba ešte obliecť, aby mi bolo konečne NAOZAJ teplo. Inak som zistila, že tu majú fakt dobré grepy (alebo mi to tu už po týždni vážne lezie na mozog a ku koncu sa úplne zbláznim)

PS: Máme pokazenú práčku. Hádajte, kto v nej pral, keď sa závada prejavila???

PPS: Normálne grepy neznášam.

PPPS: To ako fakt už nikto nemá záujem sa zapojiť do súťaže z minulého príspevku????

Ako zvládame začiatok

No, skúsim nejak v skratke, nakoľko som úplne dead, ale konečne mám trochu voľného a už som si aj urobila úlohy z taliančiny za posledné tri dni :/ Ehm ehm....
Pre tých, čo nemajú žiadne informácie - momentálne sa nachádzam na študijnom pobyte v dĺžke trvania zhruba 6 mesiacov v nádhernom a starobylom Miláne. Som tu s kamarátkou Julkou, ktorú poznám zo školy, veľmi milé dievča :))
Dalo by sa povedať, že celý náš pobyt zatiaľ sprevádza malé vtipné a divné príhody, vďaka ktorým sa nám náš pobyt zdá v globáááále mierne bláznivý...
Leteli sme so Sky Europe. Budem považovať za pozitívum, že sme vôbec leteli. Momentálne menovaná spoločnosť disponuje asi tak piatimi lietadlami (ak im už aj tie zatiaľ nezobrali), na náš let už akosi žiadne nezostalo, takže sme leteli s mierne statobylým strojom spoločnosti Bulgarian Airlines, s posádkou, ktorá vedela česky povedať maximálne tak nashledanou.... Julka celú cestu pravdepodobne čakala, kedy už spadneme alebo čo vybuche, ale ja som tento problém nemala, vzhľadom na to, že som zaspala už počas rolovania a zoudila som sa po pristátí.
Na začiatok sme mali na pár dní vybavené ubytovanie v byte u Julkinej známej, ktorá študuje v Miláne. Zatiaľ sme sa snažili nájsť si nejaké relatívne slušné a cenovo prijateľné bývanie, čo bola celkom fuška. Problém je v tom, že byt ani izbu na pol roka nikto nechce prenajať. No a samozrejme, že anglicky ani ťuk. Naštastie za nás všade volala Janka, inak by sme boli úplne v keli. Na pokraji zúfalstva sme našli dvojposteľovú izbu, 350 EUR, tri zastávky tram od školy. Je to tu dosť veľké a pekné, majiteľ je mladý Talian, myslím okolo 27 rokov a nad oknom má vlajku s obrázkom marihuany. Predvčerom sa vrátil z cesty po Mexiku - dovtedy s nami bývala jeho maminka - inak tiež veľmi milá pani, až to, že minimálne ja jej nerozumiem ani prd. Takže teraz čakáme až sa odsťahuje a už nám to začína byť nejaké divné :P Fajčenie v kuchyni sme zatrhli, mladý si už aj ostrihal dredy, takže inak no problem.
Okolo domu je trávnik, ktorý asi bude v lete veľmi pekný. Teraz nie je. Teraz je tu akurát tak zima. Ako fakt veľká, som z toho mierne deprimovaná a nie som sama. Dnes síce prvý krát svietilo slniečko, ale zas má byť zima a má snežiť, no čo to je, kde to sme, buhuuuuu.....
Ulicu od nášho domu sa nachádza čínska ambasáda, takže to tu doobedu vyzerá ako regulérny chinatown a na ceste do školy nás sprevádzajú po plote nalepené obrázky politických väzňov pri mučení. Oproti ambasáde je v okne vyvesená tibetská vlajka a mňa by zaujímalo, koľkokrát denne sa niekto na stenu toho domu vymočí.
Do školy chodíme na intenzívny kurz taliančiny. Ten môj je fakt intenzívny, mám čo robiť, ale snáď mi to na niečo bude. Dosť mi zatiaľ pomáha španielčina.
Neznášam talianske banky. Kým sa nám podarilo vybrať z bankomatu dosť peňazí na kauciu a nájom na január (áno, na celý január, veď tu budeme až 12 dní, no nič) tak sme skoro ošediveli. Najprv nechcel dať Julke peniaze a mysleli sme, že jej len tak strhlo z účtu 500 EUR, takže iniciatívne nabehla do banky. Ak si myslíte, že v tu v banke hovorila anglicky..... Ale nie, určite nie ste takí naivní.... Na 10 pokus sa nám to teda podarilo, trvalo to asi tak 3 dni a teraz keď vidím nejaké logo banky tak mi začína byť tak nejak špatne....
Už mám za sebou prvé milánske nakupovanie. Komu sa podarí uhádnuť, čo za super kúsok som si kúpila, bude si ho môcť na určitú dobu bezplatne vypožičať, autogram pridám na požiadanie. Tipy píšte prosím sem do komentárov :)
No dobre, to by stačilo, som síce dobrý človek, ale už ma to neba, zvyšok nabudúce... Budete to musieť prežiť..... Ciao ciao!!!!

Na úvod

Vzhľadom na množstvo mailov, čo mi zapĺňajú mailovú schránku a dopisov, ktorými mám zavalený písací stôl, som sa teda nakoniec rozhodla, že si predsa len začnem písať blog o tom, čo ma postretlo a ešte postretne počas môjho pobytu vo (vraj) teplom a slnečnom Taliansku. Tí, ktorí už poznajú môj vzťah a prístup k akejkoľvek pravidelnej písacej činnosti už asi na začiatku pochybujú o jeho životnosti (ja spolu s nimi), ale minimálne sľubujem, že toto nebude posledný príspevok :)) Takže prosím z času na čas nejaké ohlasy, nech si môžem aspoň myslieť, že si to nepíšem sama pre seba...
A Jity, sľubujem, že o zuboch v pomarančovom džúse ani slovo, aj keď ma táto predstava ešte stále prenasleduje....