Už sa to tu kráti

Taaak milí moji zlatí, musím si s istou dávkou ľútosti priznať, že sa mi pobyt v Miláne začína rýchlo blížiť ku koncu... Včera som napísala posledný test a teraz ma čakajú dva týždne oddychy a pohody (dúfam, už tu ničomu neverím :D ) Tie tri testy, čo som minule spomínala som nakoniec akýmsi nevídaným zázrakom zvládla, ale už to nikdy nechcem zažiť :D Prvý test sa mal začať o 10.30, druhý o 12.30, ale kým nás na tom prvom nejakým nepochopiteľným algoritmom rozsadili, tak prešla polhodina, o ktorú sme museli skôr vypadnúť, aby sme dosloval bežali na ďalší test. No koniec. Potom som bola taká unavená, že som si na lavičke v škole na 10 minút zdriemla, veľmi mi to prospelo!! :D Ale výsledky už mám a naštastie som urobila všetky tri, čím by som si ale pri včerajšej skúške taká istá nebola!!! :D Medzinárodné vzťahy, učila som sa na to v kuse skoro dva týždne, ale že by som bola z testu nejka extra nadšená, tak to asi ani nie :D Ale už na to kašlem, už mám voľno!!!
Dnes večer príde Zuzanka a Zlaťuška, budú tu skoro týždeň, takže sa chystáme na pár výletíkov, trošku za kultúrou a tak :)
Tak nejak rozmýšľam, že čo také zaujímavé ma v poslednej dobe postretlo, že by som o tom mohla napísať, ale vzhľadom na to, že posledný mesiac som strávil učením doma, ma nič veľmi nenapadá a ani sa nič nestalo.
Takže to balím a idem pokračovať vo vyvaľovaní sa, kým mám na to čas!! Arrivederci! :D

Foto di Roma

Víkend a Roma a iné

Výýýborne, konečne nastáva tá chvíľa, keď vám poskytnem farbistý opis môjho výletu do Ríma :)) Ako už tradične všetko tu v Taliansku, aj tento výlet prebehol s istými komplikáciami, ako napr. že som mesiac zháňala nejakú dobrú dušu, čo by v danom termíne vôbec chcela ísť. Nakoniec súhlasil kamarát Jonas , Švéd, že teda pôjde. Ubytovanie sme mali pôvodne u brata nášho domáceho, ktorý býva v Ríme, kým som sa dva dni pred odjazdom nedozvedela, že tam má nejakú návštevu a že to teda nepôjde, takže som ešte rýchlo zháňala nejaké ubytko, jaaaaaj, takáááá naštvanaáááá som bola!!!!
Ale okrem toho sa výlet veľmi vydaril a som spokojná ma maximálnu mieru a nadšená ešte doteraz!! Síce som bola v Ríme už dva krát predtým, ale až teraz som si to konečne zorganizovala tak, ako som ja chcela a prešla som si veci, čo mi ešte chýbali. Výhoda toho, že sme boli dvaja bola v tom, že jedného človeka je ľahšie zmanipulovať, aby robil to, čo ja chcem :D A vyšlo to, stihli sme všetky dôležité veci z môjho doknale vypracovaného plánu.
Leteli sme z Milána vo štvrtok ráno - naspäť v nedeľu - a ešte v ten deň sme stihli Vatikán - múzeá, baziliku Sv. Petra (len do kupoly sme sa skrz ten rad nedostali), Anjelský hrad a pár ďalších vecí.
Piatok bola sranda, nakoľko sme celý deň strávili von - Koloseum, Palatínsky vŕšok, Forum Romanum a potom Pantheón a pár ďalších kostolov a drobností, ale vzhľadom na to, že Zuzka sa samozrejme nenatrela opaľovacím krémom, tak skončila úplne spálená. Pripadala som si ako také malé ružové prasiatko, čo sa opeká na ražni a vyzerala som samozrejme ako úplný pako. A ešte som bola za debila, lebo som si z Jonasa celý čas robila srandu, že spáli on, hahaha, lebo je Švéd...
Zo soboty (celý deň som behala v svetri) sa mi najviac páčila Galeria Nazionale d'Arte Antica, ale mrzelo ma, že sme sa potom nestihli dostať do Galeria Borghese (kde si bolo treba rezervovať lístky asi tak 4 dni dopredu, ale o tom som samozrejme nevedela), kde je zopár veľmi slávnych diel, ale čo už.
A samozrejme že sme videli aj tie klasické veci ako fontána do Trevi, Španielske námestie, Piazza Navona a tak, ale to asi nebudem rozpisovať, lebo pochybujem, že to niekoho zaujíma aspoň z polovice tak, ako mňa. Ale zhrnula by som to aspoň tak, že najviac sa mi páčil Panteón a fotnána do Trevi (to je asi trápne, ale čo narobím.. ;)
Ale najlepší bol aj tak zmätený ochrankár vo Vatikáne, ktorý nám vysvetľoval cestu do Múzeí a jeho najlepšia hláška bola namiesto "držte sa vľavo" že "mind the gap" :D Talianske slniečko veľmi pripeká :)
Rím je krásne mesto, ale na Prahu nemá!!! :D A ľudia sú tam ešte drzješí ako tu v Miláne, je to des.
Pravdupovediac ma to tu už všetko začína tak nejak štvať. Momentálne je tu teplo na zdochnutie, skoro nič nefunguje tak ako má, domáci nás solídne štve a ak mi ešte raz s tým nafajčeným výrazom a červenými očami povie že "don't worry", tak mu už asi fakt skočím na krk. Učím sa momentálne na tri skúšky, ktoré mám v stredu - 10.30, 12.30 a 16.30, a ešte aby toho nebolo málo tak tá trúba učiteľka robí problém z toho, že jej na to 12.30 dobehneme o 10 minút neskôr (ako keby tu niekto chodil niekam načas). Jaaaj bože. V živote by som si nepomyslela, že to poviem, ale fakt sa už začínam tešiť, že budem doma.
A komáre ma v kuse žerú.
A už sa to to skutočne kráti - ak sa mi to všetk nejakým zázrakom podarí v tú stredu napísať a nebudem musieť ísť na opravné termíny, tak mi vlastne zostáva v Miláne mesiac... Hm... Ale bude mi to určite chýbať, aj tak.
A ak naozaj všetko vyjde, tak 17. by som mala mať po všetkom a 18. mi prídu na návštevu Zuzka so Zlatkou, na čo už úúplne hrozne teším :))) Už sa teším vlastne na všetkých, že vás uvidím, keď prídem domov/do Prahy :))))))

PS: A všetci mi poriadne a silno držte v stredu palce, lebo tu bude asi tak jediné, čo ma zachráni!!!! :)

Fotky Lago di Como

Good news

Ak vás vzhľadom na moju dlhšiu publikačnú odmlku začali prenasledovať nočné mory o tom, akou hroznou smrťou som opustila tento svet, môžete zase kľudne spávať (aj keď teda tá sviňa angína, čo ma zachvátila po príchode na Slovensko počas polsemestrálnej-veľkonočnej prestávky na Bocconi, mi dala zabrať). Rôzne externé a iné udalosti vyústili do skutočnosti, že som si vo víre nespočetných povinností nenašla dve-tri chvíľky pre obohatenie tohto skvostného kúsku. V tomto momente som si tie dve-tri chvíľky urobila, a to medzi riešením prípadovej štúdie a aj z toho dôvodu, aby som mala pocit, že aspoň niečo, čo dnes urobím, stálo za to.
Ak ma pamäť neklame, z minula vám ešte dlžím popis výletu, ktorý bol toho času posledným uskutočneným. Taaaaak - to sme sa vybrali len na taký kratší výlet na Lago di Como, čo je jedno z troch jazier, ktoré sa nachádzajú neďaleko Milána. Výlet som organizovala ja a dopadol super. Ako ináč. Boli sme šiesti - ja, Julka, Joanna, dvaja Holanďania Kristiaan a Phillipe so mnou. hahaha :D oci prepáč :D No dobre, takže sme boli piati... Ale výlet to bol veľmi pekný, ako som už povedala - jazero je skutočne nádherné, ľadovcové a okolo sú samé vysoké hory. Na brehu sa na strmých svachoch krčia také malinké dedinky, že to miestami vyzerá až gýčovito ;) Percy Bysshe Shelley povedal, že Lago di Como je najčarovnejším miestom na svete (hneď po nejakých ostrovoch, ktoré sú bohvie kde a už ani ich meno si nepamätám). Výlet sme začali v Come, čo je jedno z väčších miest (predpokladám, vzhľadom na to, že sa podľa neho volá celé jazero), ale nie je až také pekné a odtiaľ sme sa loďou alebo čím odviezli do Varenny, čo je práve jedno z tých nechutne romanticky vyzerajúcich mestečiek na pobreží. Asi prihodím nejaké fotky, hm.....
Nooooooo... Čo inak... Počas už spomínanej prestávke strávenej doma sa nám začala druhá polka semestra a skonštatovali sme, že s učením sme asi pekne v keli. Ešte uvidíme. Ale ak mi niekto povie, že Erazmus je pohoda, tak ho kopnem. Takže mi to nehovorte.
Okrem školy sa mi o spestrenie pobytu postarali návštevy - bola tu kamarátka z VŠE, ktorá je práve na semester v Lisabone a okrem toho sa v Miláne stavilo zopár kamarátov z koleje, s ktorými sme sa tiež stretli. Musím povedať, že aj keď som bola doma, tak ma tieto známe tváre veľmi potešili :)
Ha a bola som na futbale a videla som Beckahama!!! Pravidlá ešte neovládam, ale už mám svoj obľúbený tím - AC Milan. Je to síce jediný tím,ktorý som videla hrať, ale veľmi sa mi páči.
Mali sme už aj tú švédsku večeru, čo som spomínala. Uvarili nám špagety. Ale že vraj také špeciálne, čo oni jedia veľmi často. Ale aspoň som bola pokojnejšia, keď som vedela, čo jem.
Hm. A keby nieko zaujímalo čo robím teraz, tak sa pravidelne zamýšľam nad tým, akým spôsobom si mám zorganizovať čas, aby som sa stihla pripraviť na tie tri ťažké testy, čo ma podľa všetkého čakajú 3.6. A konkrétne dnes večer sa poemdzi natieranie pripálených ramien, čo som si doniesla z Ríma venujem tvoreniu prípadovej štúdie, z ktorej máme všetci vospolok dosť divný pocit. No čo. Život je krutý. Zvyšok nabudúce.

Prišla nám jar a vyliezame z dier

A konečne tu máme pekneee, slniečko svieti a je teplúčko, moja predpoveď, ktorej sa väčšinou nedá veriť, hovorí dnes dokonca že 20 stupňov :) Taliani chodia ešte stále v zimných vetrovkách a čižmách, tak si niekdy pripadám ako riadny exot. Inak všetko krásne kvitne a ja mám alergiu - niet nad to ked vám ráno niekto namiesto pozdravu povie, že fakt nevyzeráte dobre... Ešte aj tie vtáky tu príšerne ziapu - ako keby nestačilo, že nám každé ráno chodia pod okno smetiari vynášať sklo...
A už rozkvitol aj park pred školou a furt je tam nalezená na tráve asi tak tretina školy, ale je to tam veľmi pekné a príjemné (na Stromovku to síce nemá, ale čo narobím ;) )
Skúšame národné kuchyne. Už dávnejšie sme boli pozvané na typické holandské jedlo (vraj majú tri - ale dozvedeli sme sa, že je to furt to isté, len sa tam vždy hodí niečo navyše) a minule sme varili "pierogi", čiže pirohy po poľsky. Polovicu sme vyhodili, lebo sa nám v miske ešte surové zlepili a nešlo to rozdeliť, ale zvyšok celkom ušiel. Už som sa stihla pozvať aj na švédsku večeru, necháme sa prekvapiť :)
Úmerne stúpajúcej teplote začínajú ožívať aj naše turistické chúťky a od Florencie sme zvládli už dva výlety.
Pred dvoma týždňami som šla so skupinkou Holanďanov (ako stále vravím, pre zmenu :P ) do Turína. Je to celkom blízko, menší výlet na jedeň deň. Do sýtosti som si zopakovala moje znalosti holandčiny, ktoré z veľkej časti pozostávajú z vety "Máš pekné oči". A viem to povedať aj s "veľmi". Po počiatočnom strese, keď nám jedna tretina posádky nasadla na vlak doslova v poslednej sekunde a ani sme zo začiatku nevedeli, či sa do vlakú stihli vôbec dostať, cesta prebehla pokojne.
Keď sme však vystúpili v Turíne zo stanice, prišla na rad vážna otázka. Čo vôbec v Turíne je? Nikto nejak presne nevedel a odhad, že by sme si mohli pozrieť pravdepodobne nejaký dóm a palác nebola postačujúca. Nakoniec si chalani kúpili cesovateľské príručky a vylepšili našú provizórnu prípravu.
Turín je štvrté najväčšie mesto Talianska a po Ríme a Miláne je tretím najväčším ekonomickým centrom. Je známe kvôli nejakým dvom futbalovým klubom, nejakým autám a Olympijským hrám, čo sú všetko veci, čo mi trhajú žily. Inak mesto je to veľmi pekné, len som stále mala pocit, že na návrhu jedného z hlavných námestí niekto architektovi vygumoval fotnánu.
V meste sú ešte pozostatky opevnenia z antických čias a celé mesto má veľmi pravidelný pravouhlý pôdorys. Pozreli sme si dva paláce okolo hlavného námestia, nevyviezli sme sa výťahom na Mole Antoneliana (hlboko sa ospravedlňujem, ale nepodarilo sa mi výraz mole uspokojivo preložiť, zvyšok mena je podľa architekta), čo je taká pekná stavba s vežičkou, ktorá je na všetkých pohľadniciach, takže je ako naozaj slávna a je z nej krásny výhľad na mesto, ale dve hodiny v rade sa mi tiež stáť nechcelo...
Hlavným kostolom je katedrála San Giovanni Battista, v ktorej je uložený originál turínskeho plátna. Ten nie je verejnosti prístupný, majú ho určite v nejakej oceľovej truhličke pekne uložený a siedmimi zámkami chránený, ale - ako všade - je tu vystavená aspoň kópia. Ale môžete sa pomodliť v špeciálne pristavanej kaplnke venovanej tomuto plátnu pred nejakou vysoko kreatívnou konšteláciou tŕnistých vetvičiek a na šnúrkach visiacich papierových kvapiek karmínovej krvi.
A musím povedať, že som v Turíne videla jeden z najkrajších kostolov v živote, Gran Madre di Dio. Tvarom pripomína Panteón, má okrúhlu kupolu, veľmi jednoducho zdobený a keby tam nenasáčkovali akýsi pseudobarokový oltár, tak by som nepovedala ani slovo...
Aaaaale, Turín je slávny ešte kvôli káve Lavazza a čokoláde a musím podotknúť, že sme si vybrali veľmi vhodnú dobu na návštevu mesta, pretože sa tam práve v danom čase odohrával čokoládový festival (ešteže v poslednej dobe nejem čokoládu... skoro :P ) O tom dokonale hustom čokoládovom likéri s jemne orieškovou príchuťou budem snívať ešte dlho............
Ešte sme navštívili pravý taliansky víkednový trh, plný ovocia a zeleniny, kde sa až človek bál, že mu ten predavač, ktorý tak urputne propaguje svoje citróny, jeden hodí do hlavy, ak si uňho nič nekúpi, a občasných závanov rybieho zápachu.
Spiatočnú cestu vo vlaku sme strávili hraním spoločenským hier, ktoré spočívali väčšinou v znázorňovaní a hádaní rôznych vecí a činností, čím sme očividne bavili aj zvyšné obecenstvo vozňa, ale na moje prekvapenie nám nikto vynadať neprišiel.
Druhý výlet sa odohral včera, bol úúplne nádherný!! Boli sme na..... A, viete čo, na toto si asi budete musieť počkať, už sa mi dnes nechce písať! Mám ja dôležitejšie veci na robote ;)
Zatiaľ sa lúčim, ciao!!

Fotky z Florencie

Katedrála Santa Maria del Fiore

Pohľad z katedrály na mesto (to je ten, čo som skoro kvôli nemu vypustila dušu)

Naša svorka

Síce sme sa papali, ale videli sme prasiatko!! A malo aj zuby dohora!!

Moja fotka s levom :)))

Neptúnova fontána

Zuzanka & Ponte Vecchio

Malebná toskánska krajina

Víkend vo Florencii

No dobre, priberám sa ja k písaniu ďalšej časti tohto skvostného diela, aj keď som pôvodne ako svedomitá študentka mala v úmysle intenzívne študovať Úvod do medzinárodných vzťahov, ale inkriminovaný študijný materiál je vypredaný a dojde budúci týždeň, z čoho na základe referencii od už skúsenejších študentov usudzujem, že sa k tomu možno po Veľkej noci aj dostanem.
Vybrali sme sa spolu s našimi kamarátkami z Holandska Miriam, Stephanie, Ingrid a Joannou z Poľska na náš prvý výlet a ako cieľ sme zvolili kolísku renesancie a nepochybne jedno z najkrajších miest Talianska a sveta, a to Florenciu.
Lístky na vlak sme kupovali asi polhodinu, lebo vďaka očividne veľkej jazykovej bariére nám robilo mierny problém dohodnúť sa s pani za prepážkou, ale zvládli sme to a došli sme tam aj naspäť ;) Dva týždne dopredu sme každý deň kontrolovali počasie; predpoveď sa zo začiatku tvárila, že bude pršať, potom zase, že bude pekne a potom zas že bude pršať (a to podotýkam, že som to nesledovala na nejakom šitnom talianskom serveri, to by som tu potom nedivila) ale nakoniec bolo celý čas úplne krásne a nemohli sme si želať lepšie počasie (no dobre, mohli, ešte aby nefúkal vietor, ale po tom, čo som tu už zažila mi stačí aj málo a už sa ani nestažujem).
Takže - výlet sme začali v piatok poobede a do Florencie sme dorazili podvečer, čiže sme ešte pred spaním stihli abslovovať romantickú prechádzku večerným mestom. Odchod sme mali naplánovaný na nedeľu večer, takže sme mali dva dni na to, aby sme preliezli mesto skrz naskrz a vychutnali si atmosféru tohoto unikátneho kúska talianskej kultúry.
Vo väčšom počte bolo trošku problematické zladiť všetky záujmy, ale nakoniec sme sa rozhodli pre nasledujúci program:
Začali sme prehliadkou hlavného námestia Piazza della Signoria a fotením sa pri sochách, ktoré sa tu nachádzajú (ako napr. Dávid, keby nebol skrytý pod lešením). Tu sme zažili estrádu s vtipným pánom ktorý sochy strážil pretože je prísne zakázené sa ich dotýkať, aj keď sú to všetko kópie (nikde to ale nie je napísané a ja som bola rýchlejšia, he he he). Inak ale tie levy majú kučeravý zadok.
Potom sme si šli prehliadnuť známu katedrálu, Santa Maria del Fiore a rozhodli sme sa vyliezť na vežičku, aby sme so vychutnali ohromujúci pohľad na Florenciu z vtáčej perspektívy. Cestou hore som skoro umrela, ešteže ma v mojom výkone podporovala moja spriaznená duša Miriam, ktorá má na niektoré veci veľmi podobné názory (ako že napr. má rada pikniky a pesto a pohŕda všetkými loptovými hrami). Ale po výstupe prerušovanom prestávkami na medziposchodiach, fotením a po menšom záchvate klaustrofóbie v koncovom úseku sme to zvládli a naozaj to stálo za to!! Síce tam fúkalo asi tak, že som mala pocit, že mi vietor tiahne všetkými mozgovými závitmi, ale výhľad bol skutočne úžasný. Až sa mi podarí ukoristiť nejaké poriadne fotky od niekoho, kto vie fotiť, tak sme niečo vložím, lebo tie moje sú furt také nejaké ošklivé, ja neviem čím to. je Furt mi tam niečo zavadzia, alebo tam chýba nejaká vežička... No nič, ja som asi bola stvorená na to, aby som stála pred objektívom a nie za ním.
Zvyšok dňa sme sa tak rôzne prechádzali po všetkých významných miestach, navštívili sme nejaké kostoly, nový trh a tak, ale musím povedať, že sa nám nepodarilo dostať sa všade, kde sme chceli, kvôli zložitým otváracím dobám v štýle "zatvorené každú prvú a tretiu nedeľu v mesiaci". Takže sme sa nakoniec nedostali do baziliky Santa Croce, kde je hrob Galilea Galileiho a Nicolla Machiavelliho, ktoré som chcela vidieť fakt dosť veľmi.
Časť popludnia sme strávili v malebných záhradách paláca Pitti, kde sme v žiari popoludňajšieho toskánskeho slnka vychutnávali príchod jari a nejaké tie keksíky a tak.
V nedeľu ráno sme sa vybrali do Uffizi. Že ako pôjdeme skôr, nech tam ešte nie je taký rad (po predchádzajúcich ubezpečeniach, že tam určo nebude veľa ľudí, som naneštastie zavrhla predchádzajúcu internetovú rezerváciu, ktorú vám v prípade, že sa tam rozhodnete ísť jednoznačne po vlastnej skúsenosti odporúčam). Keď sme uvideli tie rady, čo sa tiahli po oboch stranách, nás nejak začala opúštať chuť stráviť pol dňa čakaním... Vhod nám prišiel milý zlatý strážnik pri vchode, ktorého sme sa len šli niečo opýtať a on nás pustil dnu, kde sme si kúpili lístok na vstup o hodinu, dokonca len za rezervačný poplatok, pretože všetky ženy mali v ten deň vstup zdarma, pretože - bolo MDŽ :D Taliani to nejak dosť slávia, na každom rohu stáli dvaja počerní predavači s takými podivnými škaredými žltými kytkami, čo sú vraj ich nejaké národné kvety a očividne sa často dávajú na MDŽ.
Nooo - Uffizi sa mi hrozne páčilo, strávila som asi polovicu času len v dvoch miestnostiach, venovaných Botticellimu a Da Vincimu, ale musím povedať, že som unesená ešte doteraz.
Nakoniec sme boli také unavené, že sme nešli do Galérie Akadémie, kde je originál Michelangelovho Dávida. To ma trošku mrzí, ale tak příště :P
Stratila som sa dvakrát. Raz v dave počas demonštrácie za interupcie a to som nemala ani mobil, lebo som si ho zabudla na izbe pod vankúšom. So stoickým pokojom som sa radšej rozhodla počkať na mieste a dúfať, že niekomu začnem chýbať a že si ma holky nájdu. Našli. Druhý krát (no, to naštastie bolo len skoro stratenie) som sa zabudla pri obdivovaní reliéfov na stĺpoch na nádvorí Pallazo Vecchio a keď som vybehla von, tak som naštastie ešte stihla zbadať ako mi zvyšok skupiny mizne na druhej strane námestia. Tu sa už uvažovalo o tom, že si ma niekto priviaže povrázkom na ruku.
Vcelku ale musím povedať, že výlet sa nám vydaril, všetko bolo krásne a až na pár drobných výnimiek perfektné :)
Vtipná bola ešte spiatočná cesta. Bolo nás šesť a chceli sme sedieť spolu v kupé, ale nemali sme spolu lístky. V jednom z našich kupé bolo voľno, tak sme sa tam všetky nasáčkovali našou lámanou taliančinou sa nám podarilo tej milej starkej vysvetliť, že máme v tom istom vozni kamarátkou s ktorou by sme chceli sedieť a súhlasila, že sa s ňou vymení. Ďalších potenciálnych majiteľov sedadiel, ktoré sme obsadili sme chceli spracovať priebežne. Zistili sme ale, že aj neznalosť taliančiny môže byť výhodou. Keď k nám vstúpil nejaký mladík a začali sme mu všetky anglicky vysvetľovať, o čo ide, len mávol rukou, otočil sa a zvyšok cesty sme mali pokoj (možno k tomu prispel aj fakt, že sme si na cestu pripravili menšiu sváču, ktorá spočívala z hlavnej časti v peste, a kedže sme to dusili štyri, predpokladám, že pre návštevníka zvonka mohla byť vôňa v kupéčku poniekaľ príliš intenzívna :P )
Fotky za pár dní!!!!
Ciao!!

Obrazová dokumentácia ku karnevalu

Trošku oneskorene, ale predsa - pridávam zopár fotiek z karnevalu v Benátkach :)

Karneval v Benátkach

V náväznosti na minulý príspevok - bola som teda prezentovať VŠE domácim študentom. Z VŠE som šla sama, dostali sme pekne ceduľky na krk (pripadala som si s tým ohromne cool), mali sme tam byť od 12:15 do 17:00 a dokonca nám bol sľúbený darček pri odchode. Pri stolíku sedel so mnou ešte jeden Talian, ktorý absolvoval semester v Prahe, takže som za VŠE nebola sama. No.... Ľudí tam bolo dosť veľa ale očividne nikto nemal veľmi záujem zrovna o VŠE a keď už, tak sa radšej obracali na toho Taliana, lebo nehovorili dobre, prípadne skoro vôbec, anglicky. No pochopíte to? Čo si myslí, ako tam bude študovať, nechápem, načo sa tam hrabe... Asi som vyzerala dosť naštvane, lebo ďalší Talian, čo s nami zdieľal stolík, sa mi celý čas ospravedlňoval, za to, že Taliani veľmi nevedia anglicky, chudák, a on zrovna vedel fakt dobre :D
Takže to bolo čistá nuda, v polovici sme sa na to vybodli, nechali sme na stole ceduľku a odišli sme na hodinu na obed a ten darček, čo sme dúfali, že bude tričko, alebo také niečo, bol nakoniec zošítok s logom Bocconi. Ale myslím pozitívne. Aspoň som strávila piatkové popoludnie zmysluplne sa tváriacim spôsobom a nie zevlovaním po Facebooku a kontrolovaním, či mi niekto nanapísal komentár na blog.
Taaaaak...... Boli sme na karnevale v Benátkach, ale to ste už asi z nadpisu pochopili. Karneval sám osebe trvá celkom dlho a my sme sa vybrali na jednodenný výlet v sobotu, čo by mal byť ako hlavný karnevalový deň. Výlet bol organizovaný študentskou organizáciou ESEG, ktorá na našej škole pôsobí. Samozrejme, talianska organizácia a byrokracia si zas vybrala svoje. Sľúbený mail o tom, že kedy a odkiaľ sa pôjde sme dostali až v piatok večer a to sa šlo v sobotu o 7 ráno. Aj tak ho nedostali všetci, Julke napríklad vôbec nedorazil a ja som už plánovala, ako ju posadím na kolená tomu fešákovi s ESEGu.
Ako, bolo mi jasné, že o 7 určite nevyrazíme, ale že budeme sedieť v buse hodinu, než vyrazíme, som si tiež nemyslela. Pridáme k tomu ďalšiu orientačne polhodinu na jednom parkovisku v Benátkach, kým sme mohli ísť zaparkovať na parkovisko druhé. Cesta bola ale celkom zaujímavá, náš sprievodca bol taký echt Talian, furt tam niečo žvatlal do mikrofónu a ospravedlňoval sa za svoj prízvuk, až ma mrzí, že vám to neviem zreprodukovať, bolo to úplne úžasné....
Z pevniny sme mali na ostrov zabezpečenú dopravu loďkou a čistý čas na karneval vyšiel asi na 7 hodín. Takže, dojmy z karnevalu... Bolo to super!!!!! Síce sa mi zo začiatku zdalo všetko tiché (teda, neviem prečo mám zafixovanú predstavu, že na karnevle by mala hučať hudba nejakého otravného žárnu, ale tu sa nič také nedialo) a bolo tam neuveriteľne príšerne strašne veľa ľudí!!!!!! To sme samozrejme čakali, ale niekde sa fakt skoro nedalo prejsť cez most. Všade boli stánky s maskami, čarodejníckymi klobúkmi a plyšovými medvedíkmi (?) a priamo úmerne plynúcemu času a blízkosti centru sa objavovalo čoraz viac prezlečených osôb a iných bytostí. Niektoré boli skutočne pekné a premyslené, len tak sa prechádzali a fakt by ma zaujímalo, čo ich vedie k tomu, aby sa celý deň promenádovali so širokou sukňou alebo v dlhom kabáte pomedzi davy ľudí, ktorí im kostým s dosť veľkou pravdepodobnosťou zničia a na každom kroku ich niekto fotí.... Asi to bude sranda a celkom ma láka to raz vyskúšať :)
Zo začiatku sme sa len tak prechádzali, boli sme v bazilike San Marco, ktorá sa mi zvnútra až tak nepáčila - zvonku je podľa mňa oveľa zaujímavejšia a predsa len, ja mám rada gotiku, ale rozhodne je dosť zaujímavá na to, aby stála za zhliadnutie. Pred bazilikou som skoro kopla do ksichtu nejakého mladíka, ktorý si očividne myslel, že ja budem považovať za rovnako vtipné ako on, keď ma chytí za členok, keď okolo neho prejdem.
Potom sme sa tiež len tak prechádzali..... Vlastne sme sa celý čas len tak prechádzali..... Zašli sme sa pozrieť na most Rialto, pod ktorým sme si urobili poobednajšiu prestávku. Svietilo slniečko, sedeli sme na móle, dúfali, že nespadnem do vody, pozerali sme sa na okoloidúce masky a okoloplávajúce gondoly a bolo to veľmi pekné.
Na gondole som sa kvôli nepriaznivým okolonstiam nepreviezla, ale mám sľúbenú jazdu, keď tam pôjdeme nabudúce, tak už sa teším :)
Poobede sme už boli celkom unavené z neustáleho predierania sa medzi ľudmi, tak sme sa rozhodli, že si sadneme na kááávičku. Ono sa to ale ľahko povie, aj to celkom jednoducho znie, ale nájsť nejakú schopnú kaviareň - pokiaľ táto podmienka nezahrňuje to, že si tú kávu vychlípeme sediac na kovovej stoličke v tieni pred kaviarňou (predsa len je na to ešte dosť zima) - nám zabralo asi tak ďalšiu hodinu a pol. Ale aspoň sme sa dostali do nečakaných končín mesta, kde narozdiel od centra diania nikto nebol, okrem pani s kočíkom a psa. Ale prechádzka úzkymi benátskymi uličkami je skutočne čarovná a raz sa tam mienim vrátiť na romantický výlet (síce ešte neviem s kým, ale už som sa rozhodla).
Tak tú kaviareň sme nakoniec v stave mierne pokročilého zúfalstva našli, upustili sme od nášho stereotypu, že káva by sa mala piť v kľude pri stole a vypili sme si to naše vytúžené kafíčko pekne pri pulte - ale aspoň v teple a toto latte macchiato zostane až do času, keď sa najbližšie dostanem do podobne zúfalej situácie, najlepšou kávou, akú som v živote pila. Nasledovala ďalšia prechádzka v štýle "kam teraz?" "tak teraz poďme doľava" alebo "teraz zahnime doľava" ale aspoň sme si dokonale vychutnali atmosféru Benátok pri západe slnka. Cestou k miestu, kde sme sa mali stretnúť, som ešte stihla vymlátiť skupinku pravdepodobne už mierne podgurážených talianskych mladíkov, ktorí sa rozhodli, že ma nepustia ďalej a nejak veľmi sa začali na mňa lepiť. Jeden dostal facku, do ostatných som začala biť pästičkami a odstrčila som ich, čo teda pripisujem asi skôr momentu prekvapenia ako mojej sile a ešte mi aj z ruky spadli hodinky, čo teda nie že by sa normálne nestávalo, ale ako fakt, čo sú to za nápady.
Cestu naspäť sme absolvovali hore na palube loďky, čo bol zážitok skutočne fascinujúci, bola už tma a mesto krásne svietilo a mne skoro odmrzli ruky a moje nosné dutiny sú z toho fascinované ešte doteraz, ale asi by som bola radšej, keby neboli au au.
Cestou späť sme mali sľúbené prekvapenie. Vzhľadom na precdádzajúce udalosti som bola s očakávaniami pomerne opatrná. Dostala som hnusný cukrík chemicko-jahodovej príchute s jasne prevládajúcou prvou zložkou.
Čerešničkou na torte boli tri/dve sporo odeté slečny postávajúce pri ceste v blízkosti autobusovej zastávky pri škole, kde sme čakali na bus domov.
V nedeľu sme mali od kamaráta sľúbenú prechádzku na jediný a najvyšší kopec v Miláne, ktorý je ešte navyše umelý - je postavený z trosiek z druhej svetovej vojny. Náš domáci nás predtým upozornil, že je ako fakt vysoký (ešte predtým sa nás so začudovaním stihol opýtať, prečo tam vôbec ideme, že tam nič nie je - ale už som zvyknutá na to, že jeho mierka zábavy sa do značnej miery odvíja len od množstva alkoholu a pod., čo sa spotrebuje). Keď som ten kopec teda uvidela prvý krát, tak keby som chcela byť hnusná, tak asi chytím záchvat smiechu, taký kopček to je - nakoniec bol teda trochu vyšší, ako sa zdalo, ale predsa len :P Ale je tam pekný park, ktorý bude ešte krajší, až sa nejak znormálni počasie a chystáme tam na Veľkú noc piknik a už sa na to teším :)

Some pictures

No, nejak sa mi podarilo sprovozniť tú pačmagu prašivú - negarantujem, že to nie je dočasné, ale zatiaľ vkladám pár obrázkov ;)

Dva pohľady na našu izby, presnejšie na môj kútik. Áno, všimli ste si správne, to okno mi zamrežovali, aby som neušla....
Plus jeden pohľad cez mreže von a môj sladký úsmev pre moje sladké kamarátky :-*

Hlboko v kríze

No dobre, ja viem, že som už zase dlho nepísala, ale keď sa mi zdá, že nie je moc o čom... Tak sa pokúsim teda niečo zmastiť, aby som vás uistila, že ešte žijem (zatiaľ) a aby ste neboli smutní. Honey neplač. Naozaj ;)
Počasie už naštastie začína byť krajšie, svieti slniečko, ale zima je stále, tak som pre zmenu zas ochorela, z čoho sa cítim skutočne zdeprimovaná, pretože je prvý školský týždeň a všetci niekam chodia, dnes je v škole nejaký Welcome cocktail, ale momentálne sa cítim akurát tak na to, že sa po napísaní tohoto príspevku zvalím polomŕtva do postele a spím dozajtra. Takže zase som nakúpila zásoby grepov a kiwi a budem ládovať a potom ich už nechcem nikdy vidieť.
Minulý piatok sme boli na prehliadke nejakého "Canal district". Prehliadka bola organizovaná školou, zas sme spoznali nejakých nových ľudí a musím povedať, že asi tak polovica ľudí, čo sa s nimi bavíme - ak nie viac - sú z Holandska. To je tu snáď druhá národnosť po Talianoch. Ale sú veľmi milí :) A Canal district? Som sa tešila, že uvidím aspoň niečo nové, ale nakoniec to bola tá ulica, kde sme boli na trhu so starožitnosťami, len sme vliezli do nejakého dvora, kam sme predtým nevliezli a pozerali sme sa tam. Ešteže sme boli predtým v nejakých dvoch kostoloch, lebo by ma to fakt naštvalo. Ale nakoniec nám už aj tak bola taká zima, že sme boli všetci happy, že je koniec.
Noo, tento týždeň sa začala škola. A je to celkom mazec :D Normálne som mala včera predmet, čo sa týka EÚ a pár hodín tam príde prednášať niekto priamo z Komisie, to znie super, že? No, až na to, že ja tam nebudem. Keď nám ujo zahlásil, že tie domáce úlohy budeme robiť v takom a takom štatistickom programe a že ak sa niekto z nás ešte náhodou nestretol s ekonometriou, že sa máme dať do skupiny s niekým, kto tomu rozumie (ha ha ha), tak som si povedala, že toto teda nie, ide sa preč a už tam nepáchnem. Inak sú tu všetky predmety dosť zaujímavé - mám tu nejaké medzinárodné vzťahy, rozhodovanie a vyjednávanie, rozvojové štúdiá a namiesto toho eurozázraku si dám asi porovnanie vzťahov v súkromnom a verejnom sektore (správnosť prekladu sa negarantuje, len pre vaše info). Učitelia, s ktorými som sa zatiaľ stretla sú fakt odborníci, väčšinou je ich na jeden predmet viac, plus je k tomu jeden asistent, na ktorého sa máme obracať s menej dôležitými záležitosťami.
Organizácia semestra hrozná, keby ste si mysleli, že rozvrh hodín máte rovnaký počas celého semestra, tak sa mýlite. Z väčšej časti sa hodiny konajú v určitý deň a hodinu, ale keď to nesedí, tak sa to proste presunie. Niektorý týždeň hodiny nie sú, inde je dvojitá dávka, inokedy je to celé posunuté, samozrejme na termín, kde mám iný kurz. Už vidím, že tam zrovna budem musieť niečo odovzdávať. No, ale to sú tie kultúrne rozdiely - niekto tomu hovorí flexibilita, niekto bordel.
Zajtra idem akože reprezentovať moju školu -tým myslím VŠE - na International Week, kde budem domácim vycestovaniachtivým študentom podávavať info o tom, ako to vyzerá a chodí na VŠE. Dúfam, že sa zbavím aspoň toho červeného nosa, predstavy, že by som po troch dňoch so zaľahnutými ušami začala počuť, som sa už vzdala, to bude repezentácia, môj ty bože. A čo im poviem? Že u nás učia obstarožní páprdovia, že úroveň hodín sa nedá ani porovnať, o študiných materiáloch ani nehovoriac? No, skúsim to asi poňať z toho hľadiska, že sú to fajn prázdniy, možno zaberie....
Inak v sobotu ideme do Benátok na karneval, už sa tešíííím :) Triedny výlet autobusom som nezažila už dááávno, tak to bude po dlhom čase zase fajn :) Dúfam, že hlavne na ceste späť sa u nikoho nijak nepríjemne neprejaví nadmerná konzumácia čohokoľvek tekutého alebo pevného a hlavne nie v blízkosti môjho sedadla - čí, by som si vzhľadom na charakter udalosti nebola až taká istá.
A možno si donesiem aj tú špatnú masku, čo mi bude potom bude len v skrini strašiť a zaberať miesto. Ale to nebude v súlade so zásadami feng shui. Alebo ju dám Katke. Asi mi hrabe. Ešte uvidím. Už chcem byť zdraváááá!!!!!
A je to tu plné holubov, bože také blbé a drzé zvieratá!
Ale nie, všetci mi veľmi chýbate a veľmi ste ma potešili svojimi reakciami a pripomienkami. A úplne najviac, že sa už začínam podobať môjmu najväčšiemu idolu he he he
A Lucy - nie zápaľky, ale zapaľovač... ;)
Ešte stále mám tie keksíky spred dvoch týždňov, tie pekné s hviezdičkami, už ich mám po krk, to bolo také mega balenie, ale súťaž už vypisovať nebudem, ak tak by sa zas skoro nikto neozval, tak vám treba.

Enjoying Milan

Na základe mnohých potešujúcich a pozitívnych reakcií na moju publikačnú činnosť a reakcií vyžadujúcich ďalšie produkty môjho tvorivího duševného procesu som sa rozhodla, že Vám urobím radosť ďalším príspevkom do blogu :) Musím ale priznať, že som s údivom zistila, že ma to baví - konečne môžem niekde celý čas písať o sebe bez toho aby to bolo divné a dokonca sa to odo mňa aj očkáva :)) Veľmi príjemnééé :P
Som po náročnom dni, sedím a ládujem sa keksíkmi. Až tak mi nechutia, ale sú veľmi pekné, také hnedé s bielymi hviezdičkami.
Aby som nezabudla..... Moja dokonale premyslená a originálna súťaž sa nestretla s očakávaným ohlasom, takže ju týmto oficiálne ukončujem. Ani jedna z dvoch odpovedí nebola správna - nekúpila som si ani svetrík, ani kabelčičku, ale teplé pyžamko (bola tu desná zima a skoro som zmrzla, ale to som už asi niekde písala :P a svoje dlhé pyžamo som v rámci usporných opatrení z kufra vyhodila, veď idem do Talianska, nie?). Ružové, s kytičkami. Na znak dobrej vôle ponúkam obom dobrým dušiam, ktoré sa do súťaže zapojili (a to Ivííí a pan Trojánek), že si ako odmenu za svoju aktivitu môžu pyžamko požičať, aj keď sa ich odpovede s realitou nezhodujú. Pre bližšie info a prípadnú dohodu mi môžete poslať sovu so správou.
Stáva sa z mňa pyroman. Máme tu sporák na plyn a zistila som, že aj keď som z toho bola na začiatku mierne zdesená, že ma to zapaľovanie baví a fascinuje. Je to fakt sranda. Už mi trikrát obhorel prst.
Pobyt v Miláne ma zatiaľ baví. Sú to zatiaľ fakt prázdniny a cítim sa do istej miery fyzicky a mentálne nevyťažená. Intenzívny kurz taliančiny mi až tak zabrať nedáva, takže si po večeroch musím hľadať nejakú inú zábavu. S holkami sme sa dohodli, že budeme organizovať spoločne variace večery. Zahájili sme to veľkolepo v talianskom štýle u kamarátky Joanny z Poľska prípravou pizze. Ako si už niektorí stihli všimnúť, mierne amorfného srdiečkovitého tvaru. Ja osobne som prispela k vlastnoručnej príprve cesta, ale bola fakt dobrá. No čo, šikovné sme.
Okrem holubov - ktorých je tu ako fakt neskutočne veľa (brrr, už sa desím Benátok), sa tu vyskytuje ďalšia mimriadne otravná vec. Pokiaľ sa rozhodnete, že urobíte ten neuvážený čin a prejdete hlavným námestím pred Dómom, máte minimálne 90 percentnú šancu, že Vás zastavia aspoň štyria predavači počernej pleti a budú sa Vám snažiť predať pletený náramok, že vraj "bracelets for Africa". Sú fakt neodbytní a tie kúsky čo predvádzajú s bezbrannými turistami... No des. Minule sme takto čakali na jednu kamarátku práve na inkriminovanom mieste (čo je chyba, ktorú už v budúcnosti neurobím). Keď k nám za 10 minút prišiel asi tak šiesty mladík s otázkou: "Where are you from? Africa??", tak som sa už ako fakt naštvala (keby si aspoň vymysleli nejakú menej stupídnu frázu na začiatok) a pohádala som sa s ním. Dám krk na to, že ani jeden cent z toho náramku nejde do Ariky, ak teda tou Afrikou nemyslia konkrétne seba. Tento to vzdal, ale normálne ten ďalší nám vynadal, že my máme ísť preč, lebo to nie "our country". No neskutočné.
Ale asi to súvisí s tým, že sú tu všetci nejakí takí drzí. Taliansko je, podľa slov našej učiteľky taliančiny, šok pre ľudí, ktorí sem prichádzajú z civilizovaných krajín. Musím uznať, že má pravdu, ale už som si zvykla na to, že fakt, že na semafore svieti červená, je skutočne iba orientačný, že autá si na chodníku stoja naozaj ako chcú, že do metra sa musíte pretlačiť davom a nie čakať kým na vás príde rad, že ľuda sú schopní vás na chodníku surovo zvalcovať, že autobusy si chodia ako chcú a snáď ani nemajú cestovný poriadok (to sa nám ešte nepodarilo zistiť) a tak. Proste - welcome to Italy :D Ale má to svoje čaro, začína sa mi to páčiť.... :D Ale musím sa ešte pozastaviť nad tým - ale toto je skutočne nad môj pochop - že skoro všetky eskalátory jazdia smerom dole a hore si to človek musí vyšlapať sám :D

Maminka nášho domáceho už odišla a momentálne zdieľame byt s jeho priateľkou z Mexika, ktorá sem prišla na pár mesiacov na návštevu. Okrem toho je tu každý večer nalezených asi tak 8 jeho kamarátov, z čoho niektorých by som neváhala označiť za podozrivé existencie. Teda - ani ten náš s tými dredmi bohvieako nevyzeral :D Splnila sa však naša najhoršia predstava - že tá vlajka nad oknom v jeho izbe nie je len prázdne vyjadenie názoru na svet, ale že marihuane holduje aj prakticky. Inak je ale celkom milý a vzhľadom na to, že si našiel prácu (musel, pretože maminka mu povedala, že mu už nebude dávať peniaze, už má 27) dúfame, že to trochu utne :D

No dobre, ja viem, že to nie je také zaujímavé ako Ivčin blog, ale keď tu je tak hnusne a nič moc sa tu nedá robiť, tak nemám veľmi o čom písať :D Ale o dva týždne ideme na karneval do Benátok a plánujeme výlet do Florencie, tak potom to bude záživnejšie :)

Škola, friends, Miláno a ZIMA

Už máme za sebou prvý týždeň v škole a náš život sa začína dostávať nejak do normálu (ktorý neobsahuje hodinové čakane na pobočke dopravného podniku alebo zháňanie koberčeka do izby, aby sme vytvorili aspoň zdanie tepla na tejto šialenej mramorovej podlahe). Takže ako to asi u nás vyzerá?
Zatiaľ teda navštevujeme kurz taliančiny - pondelok až štvrtok od 10 do 14 (dúfam, že som to už nepísala, ak hej, tak si nepamätám a asi už starnem). Ráno sa zobudíme do príšerne studenej izby, lebo radiátor hreje, len keď sa mu zachce, čo je jednoznačne menej, ako by sa chcelo nám. Môj kurz v škole je zložený z drvivej väčšiny z príslušníkov anglicky hovoriacich národov, ktorí z mne neznámych príčin lozia všade spolu a bavia sa takmer výlučne medzi sebou (najlepšie ešte v rámci vlastného národa). Tu sa bavím väčšinou so skupinou Američaniek, ktoré sedia spolu so mnou v prednej časti triedy a sú celkom milé. Inak najviac vecí podnikáme (ak sa to tak dá označiť po asi týždni strávenom spolu) so skupinkou dievčat z Holandska, ktoré sú tiež veľmi milé. Práve si uvedomujem, že sú tu všetci asi nejakí milí....
Začíname objavovať "world of aperitivos"; aperitivo je spoločenská akcia mne neznámeho (kľudne aj milánskeho) pôvodu, ktorú vraj v Miláne dotiahli do dokonalosti. Prídete do podniku, objednáte si niečo na pitie a môžete voľne konzumovať potraviny zo švédskych stolov. Jedlo je zvyčajne veľmi dobré a veľa študentov to využíva ako možnosť zadarmo sa najesť. Talianske drinky sú inak príšerne silné, secondo me sa to niekedy nedá ani piť.
Rôzne študentské organizácie tu usporadúvajú pre nás akcie - tak napr. v piatok sme boli v nejakom akože asi hrozne cool podniku, kde sme mali all night long open bar. Na týchto akciách sa mne osobne najviac páči to, že sa tam nahrnú fakt skoro všetci, takže sa tam postretáva kopa ľudí zo školy a dá sa tam predsa len lepšie zoznámiť. Hrali tam skor celý večer nejaké nemožné elektro a ja som potom majiteľovmu synovcovi vykladala, že aká je tam už hrozná hudba (kto je mi povedal až potom s tým že ako sa nemusím báť, pako, ako keby som povedala, že sa bojím). Pri odchode sa mi počas obliekania vetrovky podarilo nechtiac vylepiť čiernemu sekuriťákovi s výškou asi tak dva metre fecku do ksichtu.
V nedeľu sme sa boli konečne poriadne pozrieť na milánsky dóm. Ja som ho už síce raz videla, ale predsa len je tomu pár rokov a navyše bol vtedy spolovice skrytý pod lešením - takže som si ten pohľad fakt užívala. Je fakt veľký a hlavnú loď tvoria úplne obrovské lomené oblúky, je to fakt pôsobivé. Dóm je zrekonštruovaný a je úplne krásne biely - škoda len, že iba zvonku; keby ho vyčistili ešte aj zvnútra, určite by to bol ešte ohromujúcejší dojem. (nenadšenci gotickej architektúry snáď odpustia ničnehovoriacu pasáž).
Navštívili sme aj trh so starožitnosťami, ktorý sa tu koná vždy poslednú nedeľu v mesiaci a to bolo tiež niečo. Takú zmes harabúrd, krásneho starožitného nábytku, moľami vyžratých kožuchov, starožitne sa tváriacich nepravých šperkov a podozrivo veľkého podielu stánkov s CD a DVD som ešte nikde nevidela. Zaujal ma ešte stánok, and ktorým sa vypínali obrazy Lenina a Stalina a druhý s africkým umením.
Pri prehliadke galérie Vittorio Emanuelle sme sa rozhodli, že sa keď sme teda už tam, tak si skočíme aj ku Guccimu a do Prady. Nikto nás nevyhodil, aj keď bolo personálu určite jasné, že sme prišli iba očumovať. V Prade som našla kabelku, ktorá ma bude asi mátať v mojej najbližšj nočnej more - bolo to niečo ušité z akejsi záclony, ktorú by si nezavesila na okno ani moja babička a rúčka bola z plastovej hrubej reťaze, no niečo neuveriteľné. Inak som sa skoro pozvracala pri pohľade na tašky z hadej kože, kde boli presne viditeľné kúsky jednotlivých hadí koží s pekne sa rysujúcimi, odchlipujúcimi sa šupinami - auuuuu to bolo humáč non plus ultra!!!!!!
Ešte jeden vtipný zážitok od Gucciho - na poschodí majú tak krásne čisté a vyleštené zrkadlá, že si ich jedna naša kolegyňa nevšimla a vletela rovno do zrkadla, čo bolo s naším následným výbuchom smiechu trápne už samo osebe, ale čerešnička na torte bola, keď sa nás predavač opýtal (naštastie tiež so smiechom), či má ísť s nami dole, že sú tam ďalšie zrkadlá.
Prechadnutie už dostihlo aj mňa, polovicu môjho dňa tvoria nosné kvapky, papierové vreckovky, ovocie a starosť čo si mám na seba ešte obliecť, aby mi bolo konečne NAOZAJ teplo. Inak som zistila, že tu majú fakt dobré grepy (alebo mi to tu už po týždni vážne lezie na mozog a ku koncu sa úplne zbláznim)

PS: Máme pokazenú práčku. Hádajte, kto v nej pral, keď sa závada prejavila???

PPS: Normálne grepy neznášam.

PPPS: To ako fakt už nikto nemá záujem sa zapojiť do súťaže z minulého príspevku????

Ako zvládame začiatok

No, skúsim nejak v skratke, nakoľko som úplne dead, ale konečne mám trochu voľného a už som si aj urobila úlohy z taliančiny za posledné tri dni :/ Ehm ehm....
Pre tých, čo nemajú žiadne informácie - momentálne sa nachádzam na študijnom pobyte v dĺžke trvania zhruba 6 mesiacov v nádhernom a starobylom Miláne. Som tu s kamarátkou Julkou, ktorú poznám zo školy, veľmi milé dievča :))
Dalo by sa povedať, že celý náš pobyt zatiaľ sprevádza malé vtipné a divné príhody, vďaka ktorým sa nám náš pobyt zdá v globáááále mierne bláznivý...
Leteli sme so Sky Europe. Budem považovať za pozitívum, že sme vôbec leteli. Momentálne menovaná spoločnosť disponuje asi tak piatimi lietadlami (ak im už aj tie zatiaľ nezobrali), na náš let už akosi žiadne nezostalo, takže sme leteli s mierne statobylým strojom spoločnosti Bulgarian Airlines, s posádkou, ktorá vedela česky povedať maximálne tak nashledanou.... Julka celú cestu pravdepodobne čakala, kedy už spadneme alebo čo vybuche, ale ja som tento problém nemala, vzhľadom na to, že som zaspala už počas rolovania a zoudila som sa po pristátí.
Na začiatok sme mali na pár dní vybavené ubytovanie v byte u Julkinej známej, ktorá študuje v Miláne. Zatiaľ sme sa snažili nájsť si nejaké relatívne slušné a cenovo prijateľné bývanie, čo bola celkom fuška. Problém je v tom, že byt ani izbu na pol roka nikto nechce prenajať. No a samozrejme, že anglicky ani ťuk. Naštastie za nás všade volala Janka, inak by sme boli úplne v keli. Na pokraji zúfalstva sme našli dvojposteľovú izbu, 350 EUR, tri zastávky tram od školy. Je to tu dosť veľké a pekné, majiteľ je mladý Talian, myslím okolo 27 rokov a nad oknom má vlajku s obrázkom marihuany. Predvčerom sa vrátil z cesty po Mexiku - dovtedy s nami bývala jeho maminka - inak tiež veľmi milá pani, až to, že minimálne ja jej nerozumiem ani prd. Takže teraz čakáme až sa odsťahuje a už nám to začína byť nejaké divné :P Fajčenie v kuchyni sme zatrhli, mladý si už aj ostrihal dredy, takže inak no problem.
Okolo domu je trávnik, ktorý asi bude v lete veľmi pekný. Teraz nie je. Teraz je tu akurát tak zima. Ako fakt veľká, som z toho mierne deprimovaná a nie som sama. Dnes síce prvý krát svietilo slniečko, ale zas má byť zima a má snežiť, no čo to je, kde to sme, buhuuuuu.....
Ulicu od nášho domu sa nachádza čínska ambasáda, takže to tu doobedu vyzerá ako regulérny chinatown a na ceste do školy nás sprevádzajú po plote nalepené obrázky politických väzňov pri mučení. Oproti ambasáde je v okne vyvesená tibetská vlajka a mňa by zaujímalo, koľkokrát denne sa niekto na stenu toho domu vymočí.
Do školy chodíme na intenzívny kurz taliančiny. Ten môj je fakt intenzívny, mám čo robiť, ale snáď mi to na niečo bude. Dosť mi zatiaľ pomáha španielčina.
Neznášam talianske banky. Kým sa nám podarilo vybrať z bankomatu dosť peňazí na kauciu a nájom na január (áno, na celý január, veď tu budeme až 12 dní, no nič) tak sme skoro ošediveli. Najprv nechcel dať Julke peniaze a mysleli sme, že jej len tak strhlo z účtu 500 EUR, takže iniciatívne nabehla do banky. Ak si myslíte, že v tu v banke hovorila anglicky..... Ale nie, určite nie ste takí naivní.... Na 10 pokus sa nám to teda podarilo, trvalo to asi tak 3 dni a teraz keď vidím nejaké logo banky tak mi začína byť tak nejak špatne....
Už mám za sebou prvé milánske nakupovanie. Komu sa podarí uhádnuť, čo za super kúsok som si kúpila, bude si ho môcť na určitú dobu bezplatne vypožičať, autogram pridám na požiadanie. Tipy píšte prosím sem do komentárov :)
No dobre, to by stačilo, som síce dobrý človek, ale už ma to neba, zvyšok nabudúce... Budete to musieť prežiť..... Ciao ciao!!!!

Na úvod

Vzhľadom na množstvo mailov, čo mi zapĺňajú mailovú schránku a dopisov, ktorými mám zavalený písací stôl, som sa teda nakoniec rozhodla, že si predsa len začnem písať blog o tom, čo ma postretlo a ešte postretne počas môjho pobytu vo (vraj) teplom a slnečnom Taliansku. Tí, ktorí už poznajú môj vzťah a prístup k akejkoľvek pravidelnej písacej činnosti už asi na začiatku pochybujú o jeho životnosti (ja spolu s nimi), ale minimálne sľubujem, že toto nebude posledný príspevok :)) Takže prosím z času na čas nejaké ohlasy, nech si môžem aspoň myslieť, že si to nepíšem sama pre seba...
A Jity, sľubujem, že o zuboch v pomarančovom džúse ani slovo, aj keď ma táto predstava ešte stále prenasleduje....