Prišla nám jar a vyliezame z dier

A konečne tu máme pekneee, slniečko svieti a je teplúčko, moja predpoveď, ktorej sa väčšinou nedá veriť, hovorí dnes dokonca že 20 stupňov :) Taliani chodia ešte stále v zimných vetrovkách a čižmách, tak si niekdy pripadám ako riadny exot. Inak všetko krásne kvitne a ja mám alergiu - niet nad to ked vám ráno niekto namiesto pozdravu povie, že fakt nevyzeráte dobre... Ešte aj tie vtáky tu príšerne ziapu - ako keby nestačilo, že nám každé ráno chodia pod okno smetiari vynášať sklo...
A už rozkvitol aj park pred školou a furt je tam nalezená na tráve asi tak tretina školy, ale je to tam veľmi pekné a príjemné (na Stromovku to síce nemá, ale čo narobím ;) )
Skúšame národné kuchyne. Už dávnejšie sme boli pozvané na typické holandské jedlo (vraj majú tri - ale dozvedeli sme sa, že je to furt to isté, len sa tam vždy hodí niečo navyše) a minule sme varili "pierogi", čiže pirohy po poľsky. Polovicu sme vyhodili, lebo sa nám v miske ešte surové zlepili a nešlo to rozdeliť, ale zvyšok celkom ušiel. Už som sa stihla pozvať aj na švédsku večeru, necháme sa prekvapiť :)
Úmerne stúpajúcej teplote začínajú ožívať aj naše turistické chúťky a od Florencie sme zvládli už dva výlety.
Pred dvoma týždňami som šla so skupinkou Holanďanov (ako stále vravím, pre zmenu :P ) do Turína. Je to celkom blízko, menší výlet na jedeň deň. Do sýtosti som si zopakovala moje znalosti holandčiny, ktoré z veľkej časti pozostávajú z vety "Máš pekné oči". A viem to povedať aj s "veľmi". Po počiatočnom strese, keď nám jedna tretina posádky nasadla na vlak doslova v poslednej sekunde a ani sme zo začiatku nevedeli, či sa do vlakú stihli vôbec dostať, cesta prebehla pokojne.
Keď sme však vystúpili v Turíne zo stanice, prišla na rad vážna otázka. Čo vôbec v Turíne je? Nikto nejak presne nevedel a odhad, že by sme si mohli pozrieť pravdepodobne nejaký dóm a palác nebola postačujúca. Nakoniec si chalani kúpili cesovateľské príručky a vylepšili našú provizórnu prípravu.
Turín je štvrté najväčšie mesto Talianska a po Ríme a Miláne je tretím najväčším ekonomickým centrom. Je známe kvôli nejakým dvom futbalovým klubom, nejakým autám a Olympijským hrám, čo sú všetko veci, čo mi trhajú žily. Inak mesto je to veľmi pekné, len som stále mala pocit, že na návrhu jedného z hlavných námestí niekto architektovi vygumoval fotnánu.
V meste sú ešte pozostatky opevnenia z antických čias a celé mesto má veľmi pravidelný pravouhlý pôdorys. Pozreli sme si dva paláce okolo hlavného námestia, nevyviezli sme sa výťahom na Mole Antoneliana (hlboko sa ospravedlňujem, ale nepodarilo sa mi výraz mole uspokojivo preložiť, zvyšok mena je podľa architekta), čo je taká pekná stavba s vežičkou, ktorá je na všetkých pohľadniciach, takže je ako naozaj slávna a je z nej krásny výhľad na mesto, ale dve hodiny v rade sa mi tiež stáť nechcelo...
Hlavným kostolom je katedrála San Giovanni Battista, v ktorej je uložený originál turínskeho plátna. Ten nie je verejnosti prístupný, majú ho určite v nejakej oceľovej truhličke pekne uložený a siedmimi zámkami chránený, ale - ako všade - je tu vystavená aspoň kópia. Ale môžete sa pomodliť v špeciálne pristavanej kaplnke venovanej tomuto plátnu pred nejakou vysoko kreatívnou konšteláciou tŕnistých vetvičiek a na šnúrkach visiacich papierových kvapiek karmínovej krvi.
A musím povedať, že som v Turíne videla jeden z najkrajších kostolov v živote, Gran Madre di Dio. Tvarom pripomína Panteón, má okrúhlu kupolu, veľmi jednoducho zdobený a keby tam nenasáčkovali akýsi pseudobarokový oltár, tak by som nepovedala ani slovo...
Aaaaale, Turín je slávny ešte kvôli káve Lavazza a čokoláde a musím podotknúť, že sme si vybrali veľmi vhodnú dobu na návštevu mesta, pretože sa tam práve v danom čase odohrával čokoládový festival (ešteže v poslednej dobe nejem čokoládu... skoro :P ) O tom dokonale hustom čokoládovom likéri s jemne orieškovou príchuťou budem snívať ešte dlho............
Ešte sme navštívili pravý taliansky víkednový trh, plný ovocia a zeleniny, kde sa až človek bál, že mu ten predavač, ktorý tak urputne propaguje svoje citróny, jeden hodí do hlavy, ak si uňho nič nekúpi, a občasných závanov rybieho zápachu.
Spiatočnú cestu vo vlaku sme strávili hraním spoločenským hier, ktoré spočívali väčšinou v znázorňovaní a hádaní rôznych vecí a činností, čím sme očividne bavili aj zvyšné obecenstvo vozňa, ale na moje prekvapenie nám nikto vynadať neprišiel.
Druhý výlet sa odohral včera, bol úúplne nádherný!! Boli sme na..... A, viete čo, na toto si asi budete musieť počkať, už sa mi dnes nechce písať! Mám ja dôležitejšie veci na robote ;)
Zatiaľ sa lúčim, ciao!!

Fotky z Florencie

Katedrála Santa Maria del Fiore

Pohľad z katedrály na mesto (to je ten, čo som skoro kvôli nemu vypustila dušu)

Naša svorka

Síce sme sa papali, ale videli sme prasiatko!! A malo aj zuby dohora!!

Moja fotka s levom :)))

Neptúnova fontána

Zuzanka & Ponte Vecchio

Malebná toskánska krajina

Víkend vo Florencii

No dobre, priberám sa ja k písaniu ďalšej časti tohto skvostného diela, aj keď som pôvodne ako svedomitá študentka mala v úmysle intenzívne študovať Úvod do medzinárodných vzťahov, ale inkriminovaný študijný materiál je vypredaný a dojde budúci týždeň, z čoho na základe referencii od už skúsenejších študentov usudzujem, že sa k tomu možno po Veľkej noci aj dostanem.
Vybrali sme sa spolu s našimi kamarátkami z Holandska Miriam, Stephanie, Ingrid a Joannou z Poľska na náš prvý výlet a ako cieľ sme zvolili kolísku renesancie a nepochybne jedno z najkrajších miest Talianska a sveta, a to Florenciu.
Lístky na vlak sme kupovali asi polhodinu, lebo vďaka očividne veľkej jazykovej bariére nám robilo mierny problém dohodnúť sa s pani za prepážkou, ale zvládli sme to a došli sme tam aj naspäť ;) Dva týždne dopredu sme každý deň kontrolovali počasie; predpoveď sa zo začiatku tvárila, že bude pršať, potom zase, že bude pekne a potom zas že bude pršať (a to podotýkam, že som to nesledovala na nejakom šitnom talianskom serveri, to by som tu potom nedivila) ale nakoniec bolo celý čas úplne krásne a nemohli sme si želať lepšie počasie (no dobre, mohli, ešte aby nefúkal vietor, ale po tom, čo som tu už zažila mi stačí aj málo a už sa ani nestažujem).
Takže - výlet sme začali v piatok poobede a do Florencie sme dorazili podvečer, čiže sme ešte pred spaním stihli abslovovať romantickú prechádzku večerným mestom. Odchod sme mali naplánovaný na nedeľu večer, takže sme mali dva dni na to, aby sme preliezli mesto skrz naskrz a vychutnali si atmosféru tohoto unikátneho kúska talianskej kultúry.
Vo väčšom počte bolo trošku problematické zladiť všetky záujmy, ale nakoniec sme sa rozhodli pre nasledujúci program:
Začali sme prehliadkou hlavného námestia Piazza della Signoria a fotením sa pri sochách, ktoré sa tu nachádzajú (ako napr. Dávid, keby nebol skrytý pod lešením). Tu sme zažili estrádu s vtipným pánom ktorý sochy strážil pretože je prísne zakázené sa ich dotýkať, aj keď sú to všetko kópie (nikde to ale nie je napísané a ja som bola rýchlejšia, he he he). Inak ale tie levy majú kučeravý zadok.
Potom sme si šli prehliadnuť známu katedrálu, Santa Maria del Fiore a rozhodli sme sa vyliezť na vežičku, aby sme so vychutnali ohromujúci pohľad na Florenciu z vtáčej perspektívy. Cestou hore som skoro umrela, ešteže ma v mojom výkone podporovala moja spriaznená duša Miriam, ktorá má na niektoré veci veľmi podobné názory (ako že napr. má rada pikniky a pesto a pohŕda všetkými loptovými hrami). Ale po výstupe prerušovanom prestávkami na medziposchodiach, fotením a po menšom záchvate klaustrofóbie v koncovom úseku sme to zvládli a naozaj to stálo za to!! Síce tam fúkalo asi tak, že som mala pocit, že mi vietor tiahne všetkými mozgovými závitmi, ale výhľad bol skutočne úžasný. Až sa mi podarí ukoristiť nejaké poriadne fotky od niekoho, kto vie fotiť, tak sme niečo vložím, lebo tie moje sú furt také nejaké ošklivé, ja neviem čím to. je Furt mi tam niečo zavadzia, alebo tam chýba nejaká vežička... No nič, ja som asi bola stvorená na to, aby som stála pred objektívom a nie za ním.
Zvyšok dňa sme sa tak rôzne prechádzali po všetkých významných miestach, navštívili sme nejaké kostoly, nový trh a tak, ale musím povedať, že sa nám nepodarilo dostať sa všade, kde sme chceli, kvôli zložitým otváracím dobám v štýle "zatvorené každú prvú a tretiu nedeľu v mesiaci". Takže sme sa nakoniec nedostali do baziliky Santa Croce, kde je hrob Galilea Galileiho a Nicolla Machiavelliho, ktoré som chcela vidieť fakt dosť veľmi.
Časť popludnia sme strávili v malebných záhradách paláca Pitti, kde sme v žiari popoludňajšieho toskánskeho slnka vychutnávali príchod jari a nejaké tie keksíky a tak.
V nedeľu ráno sme sa vybrali do Uffizi. Že ako pôjdeme skôr, nech tam ešte nie je taký rad (po predchádzajúcich ubezpečeniach, že tam určo nebude veľa ľudí, som naneštastie zavrhla predchádzajúcu internetovú rezerváciu, ktorú vám v prípade, že sa tam rozhodnete ísť jednoznačne po vlastnej skúsenosti odporúčam). Keď sme uvideli tie rady, čo sa tiahli po oboch stranách, nás nejak začala opúštať chuť stráviť pol dňa čakaním... Vhod nám prišiel milý zlatý strážnik pri vchode, ktorého sme sa len šli niečo opýtať a on nás pustil dnu, kde sme si kúpili lístok na vstup o hodinu, dokonca len za rezervačný poplatok, pretože všetky ženy mali v ten deň vstup zdarma, pretože - bolo MDŽ :D Taliani to nejak dosť slávia, na každom rohu stáli dvaja počerní predavači s takými podivnými škaredými žltými kytkami, čo sú vraj ich nejaké národné kvety a očividne sa často dávajú na MDŽ.
Nooo - Uffizi sa mi hrozne páčilo, strávila som asi polovicu času len v dvoch miestnostiach, venovaných Botticellimu a Da Vincimu, ale musím povedať, že som unesená ešte doteraz.
Nakoniec sme boli také unavené, že sme nešli do Galérie Akadémie, kde je originál Michelangelovho Dávida. To ma trošku mrzí, ale tak příště :P
Stratila som sa dvakrát. Raz v dave počas demonštrácie za interupcie a to som nemala ani mobil, lebo som si ho zabudla na izbe pod vankúšom. So stoickým pokojom som sa radšej rozhodla počkať na mieste a dúfať, že niekomu začnem chýbať a že si ma holky nájdu. Našli. Druhý krát (no, to naštastie bolo len skoro stratenie) som sa zabudla pri obdivovaní reliéfov na stĺpoch na nádvorí Pallazo Vecchio a keď som vybehla von, tak som naštastie ešte stihla zbadať ako mi zvyšok skupiny mizne na druhej strane námestia. Tu sa už uvažovalo o tom, že si ma niekto priviaže povrázkom na ruku.
Vcelku ale musím povedať, že výlet sa nám vydaril, všetko bolo krásne a až na pár drobných výnimiek perfektné :)
Vtipná bola ešte spiatočná cesta. Bolo nás šesť a chceli sme sedieť spolu v kupé, ale nemali sme spolu lístky. V jednom z našich kupé bolo voľno, tak sme sa tam všetky nasáčkovali našou lámanou taliančinou sa nám podarilo tej milej starkej vysvetliť, že máme v tom istom vozni kamarátkou s ktorou by sme chceli sedieť a súhlasila, že sa s ňou vymení. Ďalších potenciálnych majiteľov sedadiel, ktoré sme obsadili sme chceli spracovať priebežne. Zistili sme ale, že aj neznalosť taliančiny môže byť výhodou. Keď k nám vstúpil nejaký mladík a začali sme mu všetky anglicky vysvetľovať, o čo ide, len mávol rukou, otočil sa a zvyšok cesty sme mali pokoj (možno k tomu prispel aj fakt, že sme si na cestu pripravili menšiu sváču, ktorá spočívala z hlavnej časti v peste, a kedže sme to dusili štyri, predpokladám, že pre návštevníka zvonka mohla byť vôňa v kupéčku poniekaľ príliš intenzívna :P )
Fotky za pár dní!!!!
Ciao!!

Obrazová dokumentácia ku karnevalu

Trošku oneskorene, ale predsa - pridávam zopár fotiek z karnevalu v Benátkach :)