Už máme za sebou prvý týždeň v škole a náš život sa začína dostávať nejak do normálu (ktorý neobsahuje hodinové čakane na pobočke dopravného podniku alebo zháňanie koberčeka do izby, aby sme vytvorili aspoň zdanie tepla na tejto šialenej mramorovej podlahe). Takže ako to asi u nás vyzerá?
Zatiaľ teda navštevujeme kurz taliančiny - pondelok až štvrtok od 10 do 14 (dúfam, že som to už nepísala, ak hej, tak si nepamätám a asi už starnem). Ráno sa zobudíme do príšerne studenej izby, lebo radiátor hreje, len keď sa mu zachce, čo je jednoznačne menej, ako by sa chcelo nám. Môj kurz v škole je zložený z drvivej väčšiny z príslušníkov anglicky hovoriacich národov, ktorí z mne neznámych príčin lozia všade spolu a bavia sa takmer výlučne medzi sebou (najlepšie ešte v rámci vlastného národa). Tu sa bavím väčšinou so skupinou Američaniek, ktoré sedia spolu so mnou v prednej časti triedy a sú celkom milé. Inak najviac vecí podnikáme (ak sa to tak dá označiť po asi týždni strávenom spolu) so skupinkou dievčat z Holandska, ktoré sú tiež veľmi milé. Práve si uvedomujem, že sú tu všetci asi nejakí milí....
Začíname objavovať "world of aperitivos"; aperitivo je spoločenská akcia mne neznámeho (kľudne aj milánskeho) pôvodu, ktorú vraj v Miláne dotiahli do dokonalosti. Prídete do podniku, objednáte si niečo na pitie a môžete voľne konzumovať potraviny zo švédskych stolov. Jedlo je zvyčajne veľmi dobré a veľa študentov to využíva ako možnosť zadarmo sa najesť. Talianske drinky sú inak príšerne silné, secondo me sa to niekedy nedá ani piť.
Rôzne študentské organizácie tu usporadúvajú pre nás akcie - tak napr. v piatok sme boli v nejakom akože asi hrozne cool podniku, kde sme mali all night long open bar. Na týchto akciách sa mne osobne najviac páči to, že sa tam nahrnú fakt skoro všetci, takže sa tam postretáva kopa ľudí zo školy a dá sa tam predsa len lepšie zoznámiť. Hrali tam skor celý večer nejaké nemožné elektro a ja som potom majiteľovmu synovcovi vykladala, že aká je tam už hrozná hudba (kto je mi povedal až potom s tým že ako sa nemusím báť, pako, ako keby som povedala, že sa bojím). Pri odchode sa mi počas obliekania vetrovky podarilo nechtiac vylepiť čiernemu sekuriťákovi s výškou asi tak dva metre fecku do ksichtu.
V nedeľu sme sa boli konečne poriadne pozrieť na milánsky dóm. Ja som ho už síce raz videla, ale predsa len je tomu pár rokov a navyše bol vtedy spolovice skrytý pod lešením - takže som si ten pohľad fakt užívala. Je fakt veľký a hlavnú loď tvoria úplne obrovské lomené oblúky, je to fakt pôsobivé. Dóm je zrekonštruovaný a je úplne krásne biely - škoda len, že iba zvonku; keby ho vyčistili ešte aj zvnútra, určite by to bol ešte ohromujúcejší dojem. (nenadšenci gotickej architektúry snáď odpustia ničnehovoriacu pasáž).
Navštívili sme aj trh so starožitnosťami, ktorý sa tu koná vždy poslednú nedeľu v mesiaci a to bolo tiež niečo. Takú zmes harabúrd, krásneho starožitného nábytku, moľami vyžratých kožuchov, starožitne sa tváriacich nepravých šperkov a podozrivo veľkého podielu stánkov s CD a DVD som ešte nikde nevidela. Zaujal ma ešte stánok, and ktorým sa vypínali obrazy Lenina a Stalina a druhý s africkým umením.
Pri prehliadke galérie Vittorio Emanuelle sme sa rozhodli, že sa keď sme teda už tam, tak si skočíme aj ku Guccimu a do Prady. Nikto nás nevyhodil, aj keď bolo personálu určite jasné, že sme prišli iba očumovať. V Prade som našla kabelku, ktorá ma bude asi mátať v mojej najbližšj nočnej more - bolo to niečo ušité z akejsi záclony, ktorú by si nezavesila na okno ani moja babička a rúčka bola z plastovej hrubej reťaze, no niečo neuveriteľné. Inak som sa skoro pozvracala pri pohľade na tašky z hadej kože, kde boli presne viditeľné kúsky jednotlivých hadí koží s pekne sa rysujúcimi, odchlipujúcimi sa šupinami - auuuuu to bolo humáč non plus ultra!!!!!!
Ešte jeden vtipný zážitok od Gucciho - na poschodí majú tak krásne čisté a vyleštené zrkadlá, že si ich jedna naša kolegyňa nevšimla a vletela rovno do zrkadla, čo bolo s naším následným výbuchom smiechu trápne už samo osebe, ale čerešnička na torte bola, keď sa nás predavač opýtal (naštastie tiež so smiechom), či má ísť s nami dole, že sú tam ďalšie zrkadlá.
Prechadnutie už dostihlo aj mňa, polovicu môjho dňa tvoria nosné kvapky, papierové vreckovky, ovocie a starosť čo si mám na seba ešte obliecť, aby mi bolo konečne NAOZAJ teplo. Inak som zistila, že tu majú fakt dobré grepy (alebo mi to tu už po týždni vážne lezie na mozog a ku koncu sa úplne zbláznim)
PS: Máme pokazenú práčku. Hádajte, kto v nej pral, keď sa závada prejavila???
PPS: Normálne grepy neznášam.
PPPS: To ako fakt už nikto nemá záujem sa zapojiť do súťaže z minulého príspevku????
Zatiaľ teda navštevujeme kurz taliančiny - pondelok až štvrtok od 10 do 14 (dúfam, že som to už nepísala, ak hej, tak si nepamätám a asi už starnem). Ráno sa zobudíme do príšerne studenej izby, lebo radiátor hreje, len keď sa mu zachce, čo je jednoznačne menej, ako by sa chcelo nám. Môj kurz v škole je zložený z drvivej väčšiny z príslušníkov anglicky hovoriacich národov, ktorí z mne neznámych príčin lozia všade spolu a bavia sa takmer výlučne medzi sebou (najlepšie ešte v rámci vlastného národa). Tu sa bavím väčšinou so skupinou Američaniek, ktoré sedia spolu so mnou v prednej časti triedy a sú celkom milé. Inak najviac vecí podnikáme (ak sa to tak dá označiť po asi týždni strávenom spolu) so skupinkou dievčat z Holandska, ktoré sú tiež veľmi milé. Práve si uvedomujem, že sú tu všetci asi nejakí milí....
Začíname objavovať "world of aperitivos"; aperitivo je spoločenská akcia mne neznámeho (kľudne aj milánskeho) pôvodu, ktorú vraj v Miláne dotiahli do dokonalosti. Prídete do podniku, objednáte si niečo na pitie a môžete voľne konzumovať potraviny zo švédskych stolov. Jedlo je zvyčajne veľmi dobré a veľa študentov to využíva ako možnosť zadarmo sa najesť. Talianske drinky sú inak príšerne silné, secondo me sa to niekedy nedá ani piť.
Rôzne študentské organizácie tu usporadúvajú pre nás akcie - tak napr. v piatok sme boli v nejakom akože asi hrozne cool podniku, kde sme mali all night long open bar. Na týchto akciách sa mne osobne najviac páči to, že sa tam nahrnú fakt skoro všetci, takže sa tam postretáva kopa ľudí zo školy a dá sa tam predsa len lepšie zoznámiť. Hrali tam skor celý večer nejaké nemožné elektro a ja som potom majiteľovmu synovcovi vykladala, že aká je tam už hrozná hudba (kto je mi povedal až potom s tým že ako sa nemusím báť, pako, ako keby som povedala, že sa bojím). Pri odchode sa mi počas obliekania vetrovky podarilo nechtiac vylepiť čiernemu sekuriťákovi s výškou asi tak dva metre fecku do ksichtu.
V nedeľu sme sa boli konečne poriadne pozrieť na milánsky dóm. Ja som ho už síce raz videla, ale predsa len je tomu pár rokov a navyše bol vtedy spolovice skrytý pod lešením - takže som si ten pohľad fakt užívala. Je fakt veľký a hlavnú loď tvoria úplne obrovské lomené oblúky, je to fakt pôsobivé. Dóm je zrekonštruovaný a je úplne krásne biely - škoda len, že iba zvonku; keby ho vyčistili ešte aj zvnútra, určite by to bol ešte ohromujúcejší dojem. (nenadšenci gotickej architektúry snáď odpustia ničnehovoriacu pasáž).
Navštívili sme aj trh so starožitnosťami, ktorý sa tu koná vždy poslednú nedeľu v mesiaci a to bolo tiež niečo. Takú zmes harabúrd, krásneho starožitného nábytku, moľami vyžratých kožuchov, starožitne sa tváriacich nepravých šperkov a podozrivo veľkého podielu stánkov s CD a DVD som ešte nikde nevidela. Zaujal ma ešte stánok, and ktorým sa vypínali obrazy Lenina a Stalina a druhý s africkým umením.
Pri prehliadke galérie Vittorio Emanuelle sme sa rozhodli, že sa keď sme teda už tam, tak si skočíme aj ku Guccimu a do Prady. Nikto nás nevyhodil, aj keď bolo personálu určite jasné, že sme prišli iba očumovať. V Prade som našla kabelku, ktorá ma bude asi mátať v mojej najbližšj nočnej more - bolo to niečo ušité z akejsi záclony, ktorú by si nezavesila na okno ani moja babička a rúčka bola z plastovej hrubej reťaze, no niečo neuveriteľné. Inak som sa skoro pozvracala pri pohľade na tašky z hadej kože, kde boli presne viditeľné kúsky jednotlivých hadí koží s pekne sa rysujúcimi, odchlipujúcimi sa šupinami - auuuuu to bolo humáč non plus ultra!!!!!!
Ešte jeden vtipný zážitok od Gucciho - na poschodí majú tak krásne čisté a vyleštené zrkadlá, že si ich jedna naša kolegyňa nevšimla a vletela rovno do zrkadla, čo bolo s naším následným výbuchom smiechu trápne už samo osebe, ale čerešnička na torte bola, keď sa nás predavač opýtal (naštastie tiež so smiechom), či má ísť s nami dole, že sú tam ďalšie zrkadlá.
Prechadnutie už dostihlo aj mňa, polovicu môjho dňa tvoria nosné kvapky, papierové vreckovky, ovocie a starosť čo si mám na seba ešte obliecť, aby mi bolo konečne NAOZAJ teplo. Inak som zistila, že tu majú fakt dobré grepy (alebo mi to tu už po týždni vážne lezie na mozog a ku koncu sa úplne zbláznim)
PS: Máme pokazenú práčku. Hádajte, kto v nej pral, keď sa závada prejavila???
PPS: Normálne grepy neznášam.
PPPS: To ako fakt už nikto nemá záujem sa zapojiť do súťaže z minulého príspevku????
Hádám hádám, že v ní prala Eva???
OdpovedaťOdstrániťA taktéž typuju svetrik, lebo možná ještě kabelčičku ve tvaru srdíčka???:-)
Alahopřeju ke grepům!!! To jsou změny!Posílám trochu tepla ze západního pobřeží!!
Jezin Zuzi! tak to tam mas dobru srandu ako tak citam, este ze pises tie prihody, bez nich by si to nebola ani ty...som videla aj fotky z toho blsaku, o ktorom pises, na tom Stalinovi som chytila slusny zachvat smiechu...a inak to ste co za pizzu piekli(teda myslim ze to mala byt pizza i ked amorfneho tvaru)? Som rada, ze mas zaujimavy zivot a ze ti dokonca zachutili grepy:))) Len skoda, ze si hned chora...a to by sa nedal daky ohrievac zohnat za par "korun",aby si nebola este viac?
OdpovedaťOdstrániť